16. kapitola - V chráme

„Odneste to odtiaľto! Nerobte tržnicu z domu môjho Otca!“
(Evanjelium podľa Jána 2,16)

Ježiš sa pripojil k svojej matke a bratom a spolu s učeníkmi odišli z Kány cez Kafarnaum do Jeruzalema na veľkonočné slávnosti. Tohto dôležitého židovského sviatku sa každý rok zúčastnili státisíce ľudí. Ježiš nepozorovane prichádzal s ostatnými, lebo svoje poslanie doteraz verejne nevyhlásil. Počas cesty pútnici hovorili o príchode zasľúbeného Mesiáša. Od chvíle, keď Ján Krstiteľ ohlásil príchod Mesiáša, rástlo medzi ľuďmi očakávanie skorého oslobodenia národa z područia rímskych vládcov. Ježiš vedel, že ľudia prežijú veľké sklamanie.

Na Veľkú noc sa chrámové nádvoria zaplnili ľuďmi z rôznych častí Palestíny aj zo vzdialenejších krajín, ktorí čakali na začiatok obradov vykonávaných v chráme. Každý Izraelčan mal priniesť zviera, ktorého obetovanie pri slávnostnom obrade bolo predobrazom obete prinesenej Mesiášom. Mnohí však cestovali z veľkej diaľky, a preto žiadne zviera nemali. Zvieratá sa zvyčajne predávali na vonkajšom chrámovom nádvorí, kde si ich kupovali ľudia zo všetkých spoločenských vrstiev.

Kňazi učili ľudí, že obetovanie zvieraťa je nevyhnutné, aby dostali požehnanie. Obchodníci to využívali a požadovali za zvieratá veľa peňazí. Dobre vedeli, že pútnici prichádzajú z ďaleka a nebudú chcieť odísť bez prinesenia obete. Veriaci tak kupovali predražené zvieratá a obchodníci sa o svoj zisk delili s kňazmi.

Všetky peniaze sa vymieňali za šekel, chrámovú menu. Každý Žid mal ročne zaplatiť pol šekela ako príspevok na náklady spojené s chrámom. Okrem toho ľudia prinášali do chrámovej pokladnice veľké sumy ako dobrovoľné dary. Kňazi neuznávali inú menu, a preto ľudia museli využívať služby zmenárnikov a vymieňať si u nich peniaze v nevýhodnom kurze. Aj z týchto obchodov dostávali kňazi určitú časť zisku.

Zneuctenie chrámu

Počas veľkonočného týždňa Židia obetovali veľké množstvo zvierat, takže na chrámovom nádvorí bolo pre početné obchody rušno a hlučno. Rámus pripomínal skôr trh s dobytkom než svätý Boží chrám. Do hlasov ľudí zjednávajúcich obchody a dohadujúcich sa nad cenami zaznieval bľakot oviec, bučanie dobytka, hrkútanie holubov a cinkot mincí. Vďaka zmätku a hlasnému pokrikovaniu veriaci vnútri chrámu takmer nepočuli kňazské modlitby.

Zdalo sa neuveriteľné, že sa niečo také dialo v národe, ktorý bol taký pyšný na svoj chrám a veľmi dôsledný pri zachovávaní obradov. Pre lásku k peniazom ľudia zabudli na pôvodný význam bohoslužby a zneuctievali chrám i jeho okolie.

Kňazi a vodcovia ľudu mali byť tými, ktorí rázne zastavia vravu na chrámovom nádvorí. Ich povinnosťou bolo pomôcť každému, kto sa prišiel pokloniť Pánovi a z úcty a vďaky mu priniesť obeť. Nikto z nich sa nemal obohacovať, avšak chamtivosť zatvrdila ich srdcia. Snažili sa len získať peniaze a moc nad ľuďmi.

Mnohí z prítomných, ktorí na slávnosť zavítali, boli trpiaci, slepí, chromí, hluchí. Chudoba im nedovoľovala kúpiť ani to najmenšie zviera k obeti, a dokonca ani jedlo na utíšenie hladu. Prišli a prosili o pomoc. Žili v domnení, že im bez prinesenia obetného daru nebudú odpustené ich hriechy. Kňazi s nimi nijako nesúcitili, nevenovali im pozornosť a stránili sa ich.

Ježiš sa postavil na schody chrámového nádvoria. Sledoval dohadovanie o cenách a ignorovanie chudobných. Bolo zrejmé, že sa z posvätného miesta stalo obyčajné trhovisko. Rozhodol sa zasiahnuť. Ľudia prinášali obete a zúčastnili sa chrámových obradov bez toho, aby porozumeli ich pravému zmyslu. Všetky tieto obrady poukazovali na Toho, ktorý stál uprostred nich, a nikto o tom nemal ani tušenie. Ježiš videl, aký duch tu vládne.

Stál a hľadel na celé priestranstvo. Jeho pohľad vyjadroval autoritu, moc a spravodlivý hnev. Jeden po druhom na neho pozerali. Postupne utíchali všetky hlasy, všetky zvuky. Nastalo úplné ticho. Nečestní obchodníci ustrnuli a upreli svoje oči na Ježiša. Niektorí sa pokúšali skryť pred jeho prenikavým pohľadom, ktorý burcoval ich zlé svedomie.

Všetci stáli v posvätnej úcte. Pripadalo im, akoby sa nachádzali v súdnej sieni pred samotným Bohom. V určitom slova zmysle to tak aj bolo. Ježišov pohľad vyjadroval dôstojnosť a svätosť.

Náhle Ježiš prehovoril svojím jasným a zvučným hlasom rozliehajúcim sa po celom nádvorí. Bol to rovnaký hlas, ktorý tiež vyslovil desať prikázaní na hore Sinaj. Obchodníci a kňazi vedeli, že tieto prikázania hrubo porušujú. Ježiš začal pomaly schádzať po schodoch na nádvorí. Zo zeme zdvihol povraz s uzlami, ktorý pripomínal bič, a rozhodným hlasom zvolal: „Odneste to odtiaľto! Nerobte tržnicu z domu môjho Otca!“

S nebývalou horlivosťou začal prevracať stoly zmenárnikov. Mince rinčali na mramorovej dlažbe, ale nikto sa ich neodvážil zdvihnúť. Nikto sa nepokúsil vzdorovať jeho autorite. Ježiš síce nikoho povrazom neudrel, ale všetkým previnilcom pripadal tento povraz taký hrozivý, ako keby bol ohnivým mečom. Predavači a zmenárnici rýchlo vybehli z nádvoria aj so svojím dobytkom. Kňazi a chrámoví úradníci utiekli s nimi, aby unikli Ježišovej prítomnosti.

V dave prepukla panika, všetci pocítili silu Ježišovho božstva. Ozývali sa zdesené výkriky. Za chvíľu boli obchodníci preč a na chrámovom nádvorí zavládlo posvätné ticho. Ježišova prítomnosť posvätila chrám.

Očistením chrámu od činností urážajúcich bohoslužbu Ježiš vyhlásil svoje mesiášske poslanie. Chrám postavený ako príbytok pre Božiu prítomnosť medzi ľuďmi bol názorným príkladom Božieho plánu záchrany pre Izrael a celý svet. Je Božím prianím, aby každá stvorená bytosť, od anjelov až po ľudí, bola „chrámom“, v ktorom prebýva Boh.

Vyčistením chrámu Ježiš tiež vyhlásil svoje poslanie zbaviť ľudské srdcia hriechu, sebeckých pohnútok a zlých zvykov, ktoré ich ničia. My sami nedokážeme vyhnať zlo zo svojho vnútra. Jedine Ježiš môže vyčistiť chrám nášho srdca. Vždy nám však ponechá slobodnú vôľu, či jeho ponuku prijmeme. V Písme hovorí: „Hľa, stojím pri dverách a klopem. Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere, vojdem k nemu a budem stolovať s ním a on so mnou.“

Súdení Bohom

Ohromení a vydesení kňazi aj vodcovia ľudu vybehli z chrámového nádvoria, aby unikli prenikavému pohľadu Ježiša, ktorý čítal v ich srdciach. Ježiš považoval ich útek za symbol údelu celého židovského národa, ktorý bude pre svoju neveru a nemorálnosť rozptýlený.

Prečo vlastne utekali? Prečo neodporovali tomuto mužovi z Galiley, synovi tesára? Prečo zanechali svoje špinavé peniaze a utiekli pred Niekým, spočiatku takým nenápadným?

Utiekli, lebo Ježiš hovoril s autoritou Kráľa, a oni nemohli odolať moci jeho slov. Keď k nim hovoril, uvedomili si svoje pokrytectvo a nečestnosť. Rozpoznali vážnosť jeho slov… Zdalo sa im, že nad nimi Boh vyniesol konečný rozsudok.

Nejakú dobu boli presvedčení, že Ježiš je prorok, a niektorí z nich uvažovali nad jeho mesiášskym poslaním. Duch Svätý pôsobil na ich srdcia i myseľ. Pripomenul im proroctvá o Mesiášovi, aby si uvedomili, že sa vzťahujú na Ježiša. Prijmú ho? Odvrátia sa od vlastných sebeckých zámerov a zmenia svoje životy?

Žiaľ, nestalo sa tak. Vedeli, že sa previnili, a cítili sa ponížení. Pozvoľna a opatrne sa vracali do chrámu. Zmocnila sa ich nenávisť a chceli spochybniť Ježišovu autoritu.

Medzitým sa atmosféra na chrámovom nádvorí podstatne zmenila. Keď vzal Ježiš do ruky povraz, chudobní a zúbožení pred ním neutiekli. Na jeho tvári nevideli, že by sa na nich hneval, ale naopak, zbadali súcit, lásku a nádej. Obracali sa k svojmu Záchrancovi a volali: „Učiteľ, požehnaj mi!“

Ježiš pristupoval so súcitom ku každému, kto jeho pomoc potreboval. Uzdravil každého – nemí otvorili ústa, ktorými chválili Boha, a slepí plakali od radosti, keď mohli uvidieť Ježišovu tvár. Chrám sa opäť naplnil zvukmi, ktoré sa s ozvenou rozliehali. Tentoraz to však boli hlasy vyjadrujúce vďačnosť a chválu. Mladí i starí, otcovia i matky, všetci boli naplnení radosťou a nádejou. Po návrate do svojich domovov rozprávali každému, čo sa v chráme stalo.

Ľudia, ktorí tu boli uzdravení, sa pri Ježišovom ukrižovaní nepripojili k davu volajúcemu: „Ukrižovať!“ Poznali Ježišovu moc. Vedeli, že je ich Záchrancom. Načúvali jeho učeníkom a šírili správu o Ježišovej moci, láske, zmŕtvychvstaní a záchrane, ktorú ponúka každému človeku.

Počiatok odmietnutia Ježiša

Kňazi a vodcovia ľudu mali byť medzi prvými, ktorí mali v Ježišovi spoznať Mesiáša. Poznali zvitky opisujúce jeho poslanie a dielo. Tiež veľmi dobre vedeli, že nie ľudská, ale vyššia sila vyčistila chrámové nádvorie od bezbožných. Ale pomyslenie na vlastnú stratu moci nad ľuďmi a na zrieknutie sa príjmov z obchodov v chráme posilnilo ich nenávisť voči Ježišovi.

Obávali sa, že by Ježiš mohol byť skutočne prorokom poslaným od Boha. S predstieranou úctou sa na neho obracali: „Ak máš poverenie od Boha, dokáž ho nejakým zázrakom!“

Ježiš im už však zázrak ukázal. Svetlo jeho slov a moci preniklo do ich sŕdc. Videli a počuli tiež svedectvo uzdravených ľudí. To všetko bolo znamením Mesiáša. Odpovedal im teda podobenstvom, hádankou, ktorá ukazovala, ako dobre poznal nenávisť skrývajúcu sa v ich srdciach: „Zbúrajte tento chrám a ja ho za tri dni postavím.“

Židia sa mu vysmiali: „Štyridsaťšesť rokov stavali tento chrám a ty ho postavíš za tri dni?“ Pomysleli si, že jeho odpoveď je dostatočným dôkazom toho, že sa rozhodli správne, keď ho odmietli ako Mesiáša.

V Ježišových slovách sa však skrýval hlbší zmysel. Hovoril o svojom vlastnom tele, o chráme svojho tela. Židovskí vodcovia už premýšľali, ako by mohli Ježiša odstrániť, pretože im pôsobil ťažkosti. Ježiš vedel, že mu v tejto chvíli nikto nerozumie, dokonca ani jeho učeníci. Vedel tiež, že si kňazi jeho slová dobre zapamätajú a vmetú mu ich do tváre počas zosnovaného súdu a pri ukrižovaní.

Keby však teraz svoje výroky vysvetlil, jeho učeníkov by to zmalomyseľnelo. Na správu o Ježišovom utrpení a smrti ešte neboli pripravení.

Ježišove slová boli určené tým, ktorí v neho veria. Po tom, čo sa pútnici vrátia z Jeruzalema do svojich domovov, sa tieto slová od nich dozvedia tisíce ďalších ľudí. Keď Ježiš vstane z mŕtvych, potom bude pochopený pravý význam toho, čo povedal, a viera ľudí bude posilnená. Pre mnohých budú Ježišove výroky dôkazom, že je Mesiáš, Syn Boží.

Na zamyslenie:

1. Povinnosťou kňazov bolo dohliadať na svätosť chrámového nádvoria a pomáhať každému, kto sa prišiel pokloniť Pánovi a s vďačnosťou mu priniesol obeť. Prečo to nerobili?
2. Očistením chrámu od činností urážajúcich bohoslužbu Ježiš vyhlásil svoje mesiášske poslanie. Aké to malo dôsledky?
3. Prečo vydesení kňazi a vodcovia ľudu pred Ježišom utiekli? Prečo chudobní a zúbožení naopak neutiekli?
4. Kedy mohol Ježiš vysvetliť význam slov „Zbúrajte tento chrám a ja ho za tri dni postavím.“?
5. Čo by sa zmenilo v našich životoch, keby Ježiš očistil naše srdcia, podobne ako vyčistil jeruzalemský chrám?

Biblické texty k tejto téme:

Jn 2,12–25; Ž 69,10; Mal 3,1–3; 1 Kor 3,16–17; Mich 7,19; Ef 2,22; Heb 7,25; Mt 28,20; Heb 4,14–16