54. kapitola - Milosrdný Samaritán

„Boha nikto nikdy nevidel; ak sa navzájom milujeme, Boh ostáva v nás.“
(Prvý Jánov list 4,12)

Keď sa Ježiš prihováral ľuďom, položil mu jeden učiteľ zákona otázku: „Učiteľ, čo mám robiť, aby som sa stal dedičom večného života?“ Kňazi a rabíni tohto muža naviedli, aby mohli Ježiša chytiť za slovo a pobúriť ľud.

Ježiš mu tiež odpovedal otázkou: „A čo je napísané v zákone? Ako tam čítaš?“

Muž povedal: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, celej svojej duše, celej svojej sily a z celej svojej mysle, a svojho blížneho ako seba samého!“

„Správne,“ povedal Ježiš, „toto rob a budeš žiť.“

Oba tieto princípy sú vzájomne prepojené. Všetko prestupujúca láska k Bohu a nesebecká láska k druhým ľuďom by mali byť hlavnými zásadami pre život každého človeka.

Tento učiteľ zákona študoval Písmo. Vo svojej odpovedi vôbec nespomína zachovávanie akýchkoľvek požiadaviek rabínskych tradícií a obradných predpisov. Naopak, v tomto okamihu si uvedomil, že nie vždy sa riadil pravidlom lásky k druhým. Ježišove slová sa síce dotkli jeho srdca, ale napriek tomu sa chcel ospravedlniť, a tak sa spýtal: „A kto je môj blížny?“

O tejto otázke sa medzi židovskými učencami často diskutovalo. Pohanov a Samaritánov považovali za cudzincov a nepriateľov. Nemali však jasno, ako vnímať chudobných, nevzdelaných a zanedbaných. Domnievali sa totiž, že ich styk s nízkymi spoločenskými triedami poškvrňuje a treba mu zabrániť.

Ježiš poznal ich predsudky. Začal preto rozprávať príbeh, ktorý všetkých poslucháčov hlboko zasiahol:

„Istý človek zostupoval z Jeruzalema do Jericha a dostal sa do rúk zbojníkov. Tí ho ozbíjali, doráňali, nechali ho polomŕtveho a odišli. Náhodou šiel touto cestou kňaz, ktorý ho síce videl, no obišiel ho. Takisto aj levita: keď prišiel na to miesto a uvidel ho, obišiel ho.“

Prítomní ihneď spoznali, že Ježiš pripomína skutočný príbeh, ktorý sa nedávno stal. Počúvali ho dokonca aj kňaz a levita, o ktorých sa v príbehu hovorilo. Bolo dobre známe, že cesta do Jericha je veľmi nebezpečná. Pútnici na nej prechádzali skalnatou roklinou, ktorá sa opakovane stávala miestom lúpežných prepadnutí.

Od kňaza i levitu by sa očakávalo, že napadnutému pomôžu. Všetci zamestnanci chrámu boli povolaní k rovnakému dielu, ktoré prišiel konať aj Ježiš – dbať o práva a potreby nemohúcich, vdov, sirôt a cudzincov. Nebeskí anjeli sledovali, či sa kňaz či levita nad prepadnutým zľutujú a pomôžu mu. Kňaz sa na úbožiaka ani nepozrel. Levitovi síce napadlo, že by mal nejako pomôcť, ale nebol si istý, či napadnutý nie je Samaritán, a tak si ho radšej nevšímal.

Prostredníctvom Mojžiša nariadil Boh Izraelčanom, aby sa starali o slabých a biednych a s úctou sa správali aj k cudzincom. Avšak vštepovaná národná hrdosť spojená s predsudkami zaslepila okoloidúcim rozum aj svedomie. Prejavili ľahostajnosť, obmedzenosť a sebectvo.

Ježiš pokračoval: „No prišiel k nemu aj istý pocestný, Samaritán. Keď ho uvidel, prišlo mu ho ľúto. Pristúpil k nemu, nalial mu na rany olej a víno a obviazal mu ich. Potom ho vyložil na svoje dobytča, zaviezol do hostinca a postaral sa o neho. Na druhý deň vybral dva denáre, dal ich hostinskému a povedal: Staraj sa oňho; ak na neho vynaložíš viac, na spiatočnej ceste ti to zaplatím.“

Ježiš sa uprene zadíval do učiteľových očí a opýtal sa: „Kto podľa teba z tých troch sa stal blížnym tomu, čo padol do rúk zbojníkov?“

On odpovedal: „Ten, čo mu preukázal milosrdenstvo.“

Ježiš súhlasne prikývol a vyzval ho: „Choď a rob podobne.“

Zachovávanie zákona

Ježiš odpovedal na otázku „Kto je môj blížny?“ úplne jasne. Naším blížnym je každý, kto potrebuje našu pomoc. Všetci ľudia sú Božie deti a máme sa k nim správať tak, ako by sme chceli, aby sa aj oni správali k nám.

V tomto príbehu Ježiš vysvetlil podstatu svojho poslania. Satan človeka podviedol, ponížil, okradol a ponechal skaze. Ježiš však vo svojej láske a milosrdenstve opustil nebesia a prišiel ľudí zachrániť. Zomrel potupnou smrťou pre našu záchranu, a tak nás prikryl rúchom svojej spravodlivosti. Dal nám príklad svojho života. Povedal: „To je moje prikázanie, aby ste sa milovali navzájom tak, ako som vás miloval ja.“

Samaritán počúval hlas svojho srdca a prejavil dobrotu a lásku. Ukázal, že chápe princíp Božieho zákona. Ježiš vyzval židovského učiteľa: „Choď a rob podobne.“

Aj v dnešnej dobe je poučenie z tohto príbehu aktuálne. Ľudské sebectvo a predsudky udúšajú posledné plamienky lásky, náklonnosti a záujmu medzi ľuďmi. Ježiš nás vyzýva, aby sme preukazovali nezištnú službu a láskavosť a zapojili sa do záchrany ostatných pre večný život. Mnoho ľudí trápi zlé svedomie a pocit viny. Potrebujú povzbudiť a dozvedieť sa o dare milosti a odpustenia. Je na nás, aby sme im túto správu priniesli a neboli k nim ľahostajní.

Ježišov život aj príbeh o milosrdnom Samaritánovi ukazujú podstatu pravého náboženstva. Tá nespočíva vo vierouke či obradoch, ale v živote naplnenom naozajstnou láskou a ochotou pomôcť. Pokiaľ takto uvažujeme a konáme, potom Ježiš skutočne prebýva v našom srdci.

Na zamyslenie:

1. Prečo zranenému nepomohol kňaz ani chrámový sluha?
2. Kto je náš blížny?
3. Ako by sme zaobchádzali s človekom, ktorý je nám nesympatický alebo nám škodí?
4. V čom spočíva podstata pravého náboženstva?
5. Sme ochotní odovzdávať Ježišovo posolstvo ostatným?

Biblické texty k tejto téme:

Lk 10,25–37; Ex 23,4–5; Dt 10,17–18; Lv 19,34; Jób 31,32; Gn 19,2; Jn 15,17; Jn 13,34; 1Jn 2,6; 1Jn 4,12.20; Ž 19,8