26. kapitola - Dni v Kafarnaume

„Zástupy žasli nad jeho učením.“
(Evanjelium podľa Matúša 7,28)

V Ježišovej dobe bolo Kafarnaum malebným mestom, v ktorom sa vďaka teplému podnebiu darilo palmám a olivovníkom. Z neďalekých hôr sem pritekali potôčiky, ktoré zavlažovali sady, vinice, polia a záhrady a následne sa vlievali do Galilejského jazera.

Kafarnaum sa nachádzalo na jeho brehoch v blízkosti Genezaretskej roviny. Mestom viedli dôležité obchodné cesty – z Damasku do Jeruzalema, do Egypta a k Stredozemnému moru. Na brehoch jazera aj okolitých pahorkoch sa rozprestierali mestečká a vinice. Na mestskom trhovisku predávali obchodníci tovar z neďalekých fariem a rybárskych lodí. Mesto oplývalo životom.

Počas svojich ciest sa Ježiš niekoľkokrát v Kafarnaume zastavil. Na tomto mieste sa mohol stretnúť s ľuďmi z rôznych krajín, keď tu chceli obchodovať alebo si potrebovali po ceste odpočinúť. Správy o Ježišovom učení i zázračných skutkoch sa tak rozšírili do celého, vtedy známeho sveta. Na mnohých miestach začali ľudia hľadajúci pravdu skúmať proroctvá a pýtať sa po Božom pláne so svetom.

Napriek všetkým varovaniam pred Ježišom, vyslovenými veľradou, sa o ňom chceli mnohí ľudia dozvedieť ešte viac. A práve v Kafarnaume bol záujem o stretnutie s Ježišom obrovský.

Uzdravený syn kráľovského úradníka všade s radosťou rozprával o Ježišovej moci. Tiež všetci členovia jeho rodiny bez ostychu šírili po celom okolí svoju vieru v Ježiša. Kedykoľvek sa Ježiš objavil v meste, obyvatelia ožili. Všade ho sprevádzali početné davy. V sobotu za ním išlo do synagógy toľko ľudí, že sa miestnosť určená pre bohoslužbu úplne naplnila a mnohí sa dovnútra ani nedostali.

Každý, kto počúval Ježišovo učenie, bol uchvátený. Vyučovanie zákonníkov bolo formálne a chladné, Ježišove slová však boli jasné, zrozumiteľné, praktické a mocné. Jeho hlas upútal každého poslucháča.

Výklad Písma

Rabíni sa pri svojich výkladoch Písma veľakrát vyjadrovali váhavo, ako keby sa texty dali chápať dvojznačne. Ježiš vyučoval Písmo s presvedčivosťou, lebo poznal jeho pravý význam. Svojich poslucháčov dokázal zaujať, a tak sa im pravdy Božieho slova vryli do pamäti. Ježiš sa nezaoberal spornými a často diskutovanými otázkami židovských intelektuálov. Hlásal pravdu o Bohu a výstižným spôsobom predstavoval jeho pravú povahu.

Ježiš bol veľmi praktický. Ukazoval, aký pozitívny vplyv na úspešné zvládanie každodenných povinností má nasledovania Boha. Používal tiež príbehy a obrazy z bežného života – kvety, vtáky, sejbu a žatvu, pastiera a ovce. Keď sa ľudia dostali do situácií, o ktorých Ježiš hovoril, spomenuli si na jeho slová.

Hoci ho nepriatelia všade prenasledovali, vyžarovala z neho atmosféra kľudu a pokoja. Ježišovu lásku k ľuďom vyjadroval vzhľad jeho tváre i tón hlasu. Jeho povaha ľudí priťahovala. Pochopili, že k nim má priateľský vzťah a že mu ich problémy nie sú ľahostajné.

Ježiš sa pozeral do tvárí ľudí. Spoznal, či jeho slová prijali. Napĺňala ho radosť, keď videl rozžiarené oči človeka, ktorý porozumel. Bol nesmierne smutný, ak sa niekto po vypočutí jeho slov zatvrdil a odvrátil od pravdy.

Človek posadnutý démonom

Jedného dňa hovoril Ježiš v Kafarnaume o možnom vyslobodení tých, ktorí zostávajú v priamom zajatí satana. Náhle sa k nemu z davu prirútil nejaký muž a s vystrašeným pohľadom volal: „Čo ťa do nás, Ježiš Nazaretský? Prišiel si nás zahubiť? Viem, kto si: Boží Svätý.“

Tento muž bol posadnutý démonom. Svoj život trávil neustálym vyhľadávaním pôžitkov, rozkoší a vedomých hriechov. Časom sa stal úplne zvrhlým a satan ho ovládol. Bol vyhnaný rodinou, zavrhnutý priateľmi a potĺkal sa po svete ako divoch. Každý, kto ho zbadal, sa zhrozil.

Aj napriek jeho zvrátenej mysli k nemu Ježišovou prítomnosťou zasvietil lúč nádeje. Ponáhľal sa do synagógy, aby sa tam s Ježišom stretol a poprosil ho o zľutovanie a pomoc. Chcel prehovoriť, ale jeho hlas bol pod kontrolou démona.

Pri prvých výkrikoch začali ľudia od neho rýchlo ustupovať, Ježiš však zostal v jeho prítomnosti. Rozpoznal mužovu nevyslovenú prosbu o záchranu. Démonovi prikázal: „Mlč a vyjdi z neho!“ Démon sa svojej obete nechcel vzdať a posadnutým ešte chvíľu zmietal. Na Ježišove slová ho však musel opustiť, bez toho, že by posadnutému ublížil. Oči uzdraveného muža, v ktorých predtým vládlo šialenstvo, teraz žiarili šťastím. Po tvári mu začali stekať slzy radosti.

Prítomných ľudí sa zmocnil úžas. Pýtali sa navzájom: „Čo je to? Nové učenie s mocou. Rozkazuje aj nečistým duchom a poslúchajú ho.“

Ešte nedávno si uzdravený muž myslel, že vyhľadávanie rozkoší a ľahkovážnych túžob je len neškodná zábava. Časom sa dostal na scestie. Keď sa potom snažil vymaniť zo svojho hriešneho spôsobu života, bolo už neskoro. Satan ho úplne ovládol. Rovnaká vec sa môže stať každému, kto sa obklopuje zlom. Túžba po vzrušení a bezhraničnej zábave skončí návykom, posadnutosťou a zúfalstvom.

Rovnako tak zlý duch, ktorý bol v tomto mužovi, ovládal aj mnohých židovských kňazov a vodcov. Namiesto toho, aby ich satan vláčil sem a tam divočinou, dal im pláštik zbožnosti. Vyvolávali zdanie svätosti a ostatných obviňovali z nečistoty. V podstate však žili v ešte väčšej beznádeji ako posadnutý muž, pretože vôbec necítili potrebu zmeny. Mohli nájsť ochranu v pravdách a zasľúbeniach Písma, ale jeho prekrútením sa okradli o silu a odvahu vzoprieť sa satanovi.

Počas Ježišovho pôsobenia satan vyvíjal ešte väčšie úsilie, aby si čo najviac podmanil myseľ i telesné návyky ľudí. Rovnako to bude aj v blízkej budúcnosti na záverečnom vyvrcholení sporu medzi pravdou a lžou. Satan bude so svojimi démonmi horlivo pracovať na tom, aby zmiatol a podviedol ľudí a prinútil ich, aby sa nakoniec rozhodli neprijať posolstvo Božej lásky a nádeje na večný život, ktoré im budú prinášať Ježišovi nasledovníci.

Vodcovia a učitelia ľudu vo vtedajšom Izraeli nedbali na jedinú ochranu pred zlými duchmi – na Božie slovo, Bibliu. Pri pokušení na púšti Ježiš použil na svoju obranu slová Písma. Židovskí vodcovia obrátili pravý význam Písma a tvrdili veci, ktoré Boh nikdy nepovedal. Stratili tým moc Božieho slova pre svoju ochranu a dostali sa do područia zlých duchov.

Dejiny sa často opakujú. Mnohí súčasní náboženskí vodcovia spochybňujú platnosť a záväznosť Písma a pri jeho výkladoch doň vkladajú rôzne názory, ktoré poslucháča, úprimne hľadajúceho pravdu, tak zneistia, že sa nakoniec od Biblie odkloní. Bez znalosti a prijatia biblických právd sa však ľudia vzdávajú Božej ochrany a otvárajú sa rôznym pohanským názorom a filozofiám. V spoločnosti aj v mnohých cirkvách sú stále populárnejšie rôzne formy špiritizmu. Veľa ľudí vábi možnosť kontaktu s tajomnými „vyššími silami alebo bytosťami“ a ich myseľ sa tak stáva ľahko ovládateľnou týmito negatívnymi silami.

Ich situácia však nie je beznádejná. Vierou v pravdy a zasľúbenia Božieho slova môže byť každý človek vyslobodený z pasce, do ktorej upadol. Nikto sa neocitne v takej situácii, z ktorej by nebolo východisko, ak o pomoc požiada Ježiša Krista. Prosba o pomoc, veľakrát aj nevyslovená, bude vždy vypočutá.

Návšteva Petrovho domu

Zatiaľ čo sa ľudia v synagóge stále rozprávali o tom, čo videli, Ježiš odišiel s učeníkmi do Petrovho domu. Aj tam bolo potrebné pomôcť. Matka Petrovej manželky bola chorá a ležala v horúčkach. Ježiš horúčku utíšil a ženu úplne uzdravil. Cítila sa veľmi dobre, a tak išla pomôcť pripraviť večeru pre vzácnych hostí.

Správy o uzdravení posadnutého i Petrovej svokry sa rozniesli po celom meste. Nikto sa však zo strachu pred rabínmi neodvážil prísť za Ježišom do Petrovho domu a požiadať ho o uzdravenie v sobotu. Keď však po západe slnka skončil deň odpočinku, takmer každý sa ponáhľal z mesta do Petrovho domu s prosbou o uzdravenie, požehnanie alebo len stráviť chvíľku v Ježišovej blízkosti.

Bol to deň, aký v Kafarnaume ešte nikdy nezažili. Mesto naplnila radosť, slová vďaky a chvály Boha. Ľudia cítili, že sa tohto miesta dotýka samotné nebo. Ježiš prežíval veľkú radosť – mohol totiž ľuďom vracať zdravie a chuť do života!

Bolo naozaj veľmi neskoro, keď rady prichádzajúcich začali rednúť. Pri odchode posledného návštevníka zavládlo v Petrovom dome ticho. Ježiš sa celý vyčerpaný uložil k spánku. Pred východom slnka, keď celé mesto ešte spalo, odišiel z domu, aby sa osamote modlil k svojmu nebeskému Otcovi.

Ježiš často posielal učeníkov domov, aby si oddýchli, málokedy však mal čas sám si oddýchnuť. Skoro ráno či neskoro večer chodieval do hôr, aby hovoril so svojím Otcom. Mnohokrát strávil celú noc modlitbami a rozjímaním, než sa s prvými slnečnými lúčmi vrátil k vyučovaniu a uzdravovaniu ľudí.

Ráno prišiel Peter s ostatnými učeníkmi za Ježišom a oznámil mu, že sa ľudia nedočkavo schádzajú a hľadajú ho. Pre učeníkov to bolo nepochopiteľné… Vedeli, že si rabíni a vodcovia ľudu v Jeruzaleme želajú Ježišovu smrť. Boli svedkami toho, ako ho ľudia z Nazareta, kde vyrastal, chceli zabiť. Tu v Kafarnaume však Ježiša chválili a túžili po jeho prítomnosti. Pomysleli si, že títo slobodomyseľní Galilejčania možno budú prví, ktorí prijmú Ježiša za Mesiáša a podporia jeho kráľovstvo.

O to viac ich udivili Ježišove slová: „Aj iným mestám musím hlásať Božie kráľovstvo, lebo na to som poslaný.“

Ježiš nechcel byť medzi ľuďmi známy len ako ten, kto robí zázraky a uzdravuje. Poznal názor ľudu, že prišiel preto, aby sa stal ich novým kráľom. Prial si predovšetkým nasmerovať myseľ človeka od pozemského kráľovstva a telesného uzdravovania k duchovným hodnotám.

Potlesk a obdiv davu Ježiša vôbec nevzrušoval. Nikdy nestál o poctu, ktorú tento svet dáva slávnym, bohatým alebo nadaným ľuďom. Všetko, čo robil, bolo v súlade s plánom jeho Otca v nebesiach. Boh sa zjavil v činoch a slovách svojho Syna.

A Ten ako úsvit nového dňa ticho a pozvoľna rozháňal tmu a prebúdzal svet k novému životu.

Na zamyslenie:

1. Prečo bolo Kafarnaum vhodným miestom, odkiaľ sa Ježišovo učenie mohlo šíriť do celého vtedy známeho sveta?
2. Prečo bol Ježiš vo svojom výklade Písma taký presvedčivý?
3. Aká je jediná ochrana pred zlými duchmi?
4. Prečo ľudia čakali, než zapadne slnko, kým prišli za Ježišom do Petrovho domu?
5. Ježiš nebol nikdy taký populárny ako v tento deň v Kafarnaume. Prečo chcel tak rýchlo mesto opustiť?

Biblické texty k tejto téme:

Lk 4,31–37; Mk 1,21–28; 1Tim 4,1; J 8,32; Jn 7,17;
Iz 49,24–25; Mt 8,14–17; Mk 1,35; Lk 4,43