44. kapitola - Znamenie Jonáša

„Znamenie nedostane, iba ak Jonášovo znamenie.“ (Evanjelium podľa Matúša 16,4)

Ježiš a jeho učeníci sa cez jazero preplavili späť na územie Desaťmestia. Pred nejakou dobou tu Ježiš uzdravil dvoch mužov posadnutých démonmi, ktorých vyhnal do svíň. Miestni ľudia ho potom požiadali, aby toto miesto opustil. Všade, kam uzdravení muži prišli, rozprávali s radosťou o svojom zázračnom vyslobodení, a preto nebolo divu, že sa okolo Ježiša zišiel veľký zástup.

Priviedli k nemu hluchonemého človeka. Ježiš s ním poodišiel o kúsok ďalej. Svoje prsty mu vložil do uší, dotkol sa jeho jazyka a prikázal: „Otvor sa!“ Postihnutému sa vrátil sluch a začal plynulo hovoriť.

Správa o jeho uzdravení sa rozšírila po celom okolí. Hoci obyvatelia tohto územia neboli Židia, prichádzalo za Ježišom stále viac a viac ľudí. Vyhľadal preto návršie, odkiaľ ho mohli všetci dobre počuť, lebo sa tu zišlo vyše štyri tisíce mužov aj so svojimi rodinami. Učil ich o Bohu, ktorého vyznáva izraelský národ. Priviedli so sebou chorých a chromých, ktorých Ježiš tri dni uzdravoval. Ľudia nechceli odísť, preto počas noci spali pod holým nebom.

Po troch dňoch došli zásoby jedla. Ježiš nechcel, aby sa dav ľudí rozišiel hladný, a preto svojich učeníkov požiadal, aby im dali nejaké jedlo.

Učeníci boli svedkami zázraku rozmnoženia chleba a rýb pri Betsaide. Neboli si však istí, či Ježiš chce urobiť rovnaký zázrak aj tu, veď títo ľudia nepatrili k židovskému národu. Stále ešte mali silné predsudky. Obrátili sa na Ježiša s otázkou: „Kde vziať tu na pustatine toľko chleba, aby sme nasýtili taký veľký zástup?“

„Koľko chlebov máte?“ Spýtal sa Ježiš. „Sedem a niekoľko rybičiek,“ odpovedali učeníci.

Ježiš nariadil, aby sa zhromaždenie usadilo. Vzal sedem chlebov a ryby a poďakoval za ne Bohu. Lámal ich, dával učeníkom a tí ich odovzdávali hladným. Každý sa dosýta najedol a ešte im zostalo dosť na to, aby naplnili sedem veľkých košov.

Žiadosť o dôkaz

Potom sa s nimi Ježiš rozlúčil, spolu s učeníkmi nastúpil do loďky a preplával do Magdaly. Na tomto mieste Galiley však nikto o Ježišove slová a uzdravovanie neprejavil záujem. Ježiš skôr narážal na nedôveru a opovrhnutie.

Farizeji a saduceji, dve najvplyvnejšie náboženské skupiny v Izraeli, žili vo vzájomnom nepriateľstve. Saduceji sa snažili získať priazeň vládnucich vrstiev, ktorá im zabezpečovala postavenie a moc. Farizeji, naopak, podnecovali nenávisť k Rimanom s cieľom zvrhnúť ich vládu. Teraz sa však obe skupiny spojili proti Ježišovi. Uverilo v neho až príliš veľa ľudí, čím sa farizeji i saduceji cítili ohrození. Ich zástupcovia prišli za Ježišom a požadovali: „Ukáž nám znamenie od Boha, aby sme uverili, že máš Božie poverenie.“

Chceli vidieť niečo veľkolepé, napríklad aby prikázal slnku na chvíľu sa v pohybe na oblohe zastaviť, ako to Boh urobil pri jednej vojenskej bitke v čase izraelského vodcu Jozuu.

Židia sa zaoberali pozorovaním oblohy a predpoveďou počasia, a tak im Ježiš odpovedal: „Vzhľad oblohy viete posúdiť a znamenia čias neviete?“ Anjelov nad Betlehemom, hviezdu a mudrcov z východu, hlas z neba pri Ježišovom krste, uzdravovanie chorých, kriesenie mŕtvych, utíšenie búrky, nasýtenie hladných – tieto znamenia prehliadali.

Povzdychol si a povedal: „Prečo toto pokolenie žiada znamenie? No znamenie nedostane, iba ak znamenie proroka Jonáša.“

Rovnako tak, ako bolo pred mnohými storočiami Jonášovo kázanie znamením pre obyvateľov Ninive, bolo Ježišovo kázanie znamením pre obyvateľov Izraela. Ľudia v pohanskom Ninive Jonášovo posolstvo počúvali, uvedomili si svoju hriešnosť a zmenili sa, zatiaľ čo Izraelčania Ježišove slová odmietali.

„Mužovia z Ninive povstanú na súde s týmto pokolením a odsúdia ho, lebo oni sa kajali na Jonášovo kázanie. A hľa, tu je ktosi väčší ako Jonáš,“ povedal im.

Každý zázrak uzdravenia, ktorý Ježiš urobil, bol znamením Ježišovho božstva a dôkazom jeho vzťahu s Bohom. Trpiaci ľudia židovských predstaviteľov vôbec nezaujímali, oni sami, naopak, svojím sebectvom a útlakom veľakrát ľuďom utrpenie spôsobovali. Ježišove skutky milosrdenstva im boli neustálym tŕňom v oku, pretože zostávali presvedčivým dôkazom toho, kým Ježiš skutočne je, a stali sa jedným z dôvodov, prečo vodcovia ľudu Ježiša odmietli.

Najväčším Ježišovým dôkazom a zázrakom bol jeho čistý život odrážajúci Božiu povahu. Jeho pomoc druhým aj slová nádeje a pravdy dokazovali Ježišovo poverenie nebeským Otcom. Aj dnes mnohí ľudia požadujú znamenie alebo zázrak, ktorý by považovali za dôkaz existencie Boha. Nie je však zázrakom už to, že každý človek môže porozumieť sporu medzi dobrom a zlom a rozhodnúť sa pre dobro? Tiež premena ľudskej povahy od sebectva k nezištnosti a úprimnosti je zázrak, ktorý ukazuje na prítomnosť Božieho Ducha v ľudskom srdci. Hlásanie Božieho slova s poverením nebies sa zakaždým prejaví zmenou uvažovania a spôsobu života.

Výstraha pred pokrytectvom

Ježiš odišiel od vodcov ľudu a spolu s učeníkmi znovu nasadol do loďky. Prepadol ich smútok, a tak sa cez jazero plavili mlčky. Keď dorazili k druhému brehu, Ježiš ich varoval: „Dajte si pozor a vyvarujte sa kvasu farizejov a saducejov.“ V židovskom učení sa kvas veľakrát používal ako symbol hriechu.

Učeníci si pred plavbou nenakúpili chlieb. Mysleli si preto, že ich Ježiš varuje pred nakupovaním u farizejov a saducejov.

Ježiš spoznal, čo si myslia, a spýtal sa ich: „Maloverní, čo rozmýšľate o tom, že nemáte chlieb? Ešte nechápete, a ani sa nepamätáte na nasýtenie davov? Ako to, že nerozumiete, že som vám nehovoril o chlebe? Varujte sa však kvasu farizejov a saducejov.“ Vtedy pochopili, že kvasom mienil pokrivené učenie židovských vodcov.

Aj napriek tomu si učeníci stále mysleli, že Ježiš mal vodcom nejaký ten zázrak ukázať. Boli presvedčení, že by tým svojich nepriateľov umlčal. Vôbec im nedochádzalo, akí pokryteckí ich protivníci sú.

Sebectvo je stredom hriechu

Farizeji obratne zakrývali pravú podstatu svojho učenia, ktoré pri každej príležitosti premyslene podsúvali do myslí svojich poslucháčov. Výstižným príkladom takéhoto konania bolo ich nariadenie umožňujúce deťom zanedbávať svoje povinnosti voči rodičom pod zámienkou daru pre chrám. Príčina tohto nariadenia tkvela v sebeckej túžbe po majetku. Ľudia sa s vydanými predpismi bezmyšlienkovite stotožnili, a preto pre nich bolo veľakrát ťažké Ježišove slová prijať.

Podobný klam sa v dnešnej dobe šíri prostredníctvom jedincov vykladajúcich Boží zákon tak, aby vyhovoval ich sebeckému spôsobu života. Zákon nenapadnú priamo, jeho princípy a autoritu však zľahčujú podsúvaním myšlienok navádzajúcich ľudí k tomu, aby Boží zákon nebrali vážne a spochybňovali jeho platnosť.

K prekrúteniu a zneužitiu učenia Písma viedlo farizejov sebectvo a pokrytectvo. Ich silný vplyv pôsobil aj na Ježišových učeníkov – ešte stále túžili po výhodách plynúcich z prednosti patriť do Ježišovho dôverného kruhu priateľov a každý z nich sa chcel stať v Ježišovom kráľovstve významným a mocným. Vôbec preto nerozumeli Ježišovmu postoju sebazaprenia.

Dnešní kresťania majú často rovnaké sklony. Mnohí túžia po vplyve a moci. Sebavyvýšenie a prianie robiť veci ľahšie a inak, než požaduje Boh, ich vedú k nahrádzaniu Božieho zákona a Božích zásad ich vlastnými náukami a tradíciami.

Jedine Božia moc môže premeniť naše sebectvo a pokrytectvo na nezištnosť a úprimnosť. Spôsobená premena je skutočným zázrakom aj pravým znamením poukazujúcim na Božie pôsobenie v našich životoch.

Na zamyslenie:

1. Prečo učeníci pochybovali o tom, že Ježiš urobí pre obyvateľov Desaťmestia zázrak rozmnoženia chlebov?
2. Čo je znamením proroka Jonáša?
3. Aký zázrak sa uskutoční vždy, keď je Božie slovo kázané s nebeskou mocou?
4. Aká zmena je jasným znamením Božieho pôsobenia v našich životoch?

Biblické texty k tejto téme:

Mt 15,29–39; Mk 7,31–37; Mk 8,1–21; Mt 12,41; Ez 36,26; Mt 16,6; Lk 12,1