43. kapitola - Búranie predsudkov

„Žena, veľká je tvoja viera! Nech sa ti stane, ako si želáš!“
(Evanjelium podľa Matúša 15,28)

Po verejnom konflikte s farizejmi Ježiš opustil Kafarnaum. Prechádzal Galileou, až dorazil k pahorkom blízko starodávnych miest Týrus a Sidon, za ktorými sa rozprestieralo Stredozemné more. Učeníci ho raz preplavia a prinesú správu o Božom kráľovstve do celého sveta. Ježiš ich chcel na ich poslanie pripraviť.

Jedna obyvateľka týchto pohanských končín počula o Ježišovi uzdravujúcom každú chorobu. Mala chorú dcéru a materská láska ju doviedla k rozhodnutiu požiadať Ježiša o jej uzdravenie. „Povšimne si moje naliehanie?“ pýtala sa sama seba. Uvažovala nad tým, či tento židovský prorok vypočuje žiadosť cudzinky. S odhodlaním ho však vyhľadala a zvolala: „Zmiluj sa nado mnou, Pane, Syn Dávidov! Moja dcéra je hrozne posadnutá démonom.“

Ježiš zavítal do tunajšieho kraja práve kvôli stretnutiu s touto ženou. Uzdravením jej dcéry chcel učeníkom zdôrazniť, ako naliehavo potrebuje okolitý svet počuť zvesť o Božej láske. Hradby predsudkov medzi Židmi a zvyškom sveta mali byť zbúrané. Spočiatku sa prosbou ženy nezaoberal, pretože rovnako by sa zachovali aj ostatní Židia.

Odhodlanie ženy bolo však veľké. Išla stále za Ježišom a opakovala svoju prosbu, až učeníci začali na svojho Majstra naliehať: „Zbav sa jej, lebo kričí za nami.“ Predpokladali, že Ježiš nemá záujem tejto žene pomôcť.

Ježiš jej povedal: „Som poslaný iba k ovciam, ktoré sa stratili z domu Izraela.“ Hoci sa na prvý pohľad zdalo, že má rovnaké predsudky voči iným národom ako ostatní Židia, v skutočnosti Ježiš zamýšľal pripomenúť svojim učeníkom to, čo im už toľkokrát zdôrazňoval: Prišiel zachrániť každého človeka, ktorý jeho posolstvo prijme.

Žena sa nenechala odradiť. Rýchlo pristúpila k Ježišovi a poklonila sa mu. „Pane, pomôž mi!“ prosila.

Ježiš s ňou súcitil. Svojim učeníkom však chcel odovzdať ďalšie poučenie, a preto povedal: „Nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám.“ Zdalo sa, že týmito slovami podporuje názor, že zvláštne požehnanie udelené izraelskému národu iným nepatrí.

Každého menej odhodlaného človeka by uvedená odpoveď odradila. Táto žena si však všimla Ježišov súcitný pohľad a v okamihu dodala: „Áno, Pane, veď aj šteňatá sa živia odrobinami, ktoré padajú zo stola ich pánov.“ Vo svojej odpovedi použila Ježišovo prirovnanie a vyjadrila presvedčenie, že Boh obdarí požehnaním ju aj všetkých ostatných, ktorí v Ježiša veria. Pevne dúfala, že Ježiš môže jej dcéru uzdraviť, pokiaľ by chcel.

Ježiš v tejto situácii odhalil učeníkom, akú veľkú vieru žena má. Ukázal im, že aj ona je Božím dieťaťom a má podiel na Božích daroch. Povedal jej: „Žena, veľká je tvoja viera! Nech sa ti stane, ako si želáš!“ A od tej chvíle bola jej dcéra zdravá.

Pozvanie pre všetkých

Ježiš už skôr svojím konaním niekoľkokrát ukázal, že nestojí za židovskými predsudkami voči druhým. V Kafarnaume uzdravil sluhu rímskeho úradníka a kázal obyvateľom Samárie. Aj teraz potvrdil, že jeho láska a súcit nie sú určené iba jednej rase či národu.

Táto skúsenosť otvorila učeníkom oči. Začínali chápať, že ich úlohou bude šíriť dobrú správu aj iným národom. Pri vzniku ranej cirkvi si jej predstavitelia boli tejto úlohy dobre vedomí.

Aj v dnešnej dobe sú ľudia vedení a rozdeľovaní predsudkami, ktoré prinášajú len zármutok a nenávisť. Mnohí si myslia, že si Ježišovu milosť niektorí ľudia nezaslúžia. Záchrana v Ježišovi je však určená všetkým… Bohu sa nepáči, keď robíme medzi ľuďmi rozdiel pre farbu ich pleti či národnosti. Všetci ľudia majú rovnakého Stvoriteľa a Záchrancu. Každý človek je pozvaný k prijatiu Božej lásky a zasľúbenia večného života. 

Na zamyslenie:

1. Na čo chcel Ježiš pripraviť svojich učeníkov, keď si vypočul prosbu cudzinky?
2. Čo môže človeku zabrániť vo vstupe do neba?
3. Ako si môžeme byť istí, že si nevytvárame predsudky voči ľuďom iných národností alebo voči tým, ktorí nepatria k nášmu cirkevnému zhromaždeniu?

Biblické texty k tejto téme:

Mt 15,21–28; Mk 7,24–30; Ef 3,6; Sk 17,26.27; Rim 10,11; Ga 3,28; Prís 22,2; Rim 10,12–13