72. kapitola - Večera Pánova

„Nech teda skúma človek sám seba a tak je z chleba a pije z kalicha.“
(Prvý list Korinťanom 11,28)

V tú noc, keď bol Pán Ježiš zradený, vzal chlieb, poďakoval zaň Bohu, lámal ho na menšie kúsky a povedal:

„Toto je moje telo, ktoré je pre vás. Toto robte na moju pamiatku!“

Po večeri potom pozdvihol kalich so slovami:

„Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi. Toto robte, kedykoľvek ho budete piť, na moju pamiatku!“

Ježiš, Baránok Boží, bol pripravený položiť svoj život za záchranu ľudí a tým ukončiť symbolický obradný systém poukazujúci na obeť Mesiáša. Po stáročia Izraelčania slávili Veľkú noc ako spomienku na vyslobodenie z egyptského otroctva. A ako pripomienku vyslobodenia všetkých ľudí z otroctva hriechu mali teraz Ježišovi nasledovníci začať sláviť novú slávnosť, večeru Pánovu, ktorá pomáha udržiavať v pamäti každého učeníka Ježišovu obeť na kríži.

V tej dobe prebiehala veľkonočná večera tak, že hostia ležali v kruhu na pohovkách okolo nízkeho stola. Opierali sa o jednu ruku a druhou jedli. Nohy mali položené von z kruhu a bolo jednoduché, aby im ich určený služobník umyl.

Keď učeníci ležali okolo stola s prestretou veľkonočnou večerou, Ježiš vzal nekvasený chlieb, poďakoval zaň Bohu, rozlomil ho na kúsky a podával. Povedal im pritom: „Vezmite, jedzte, toto je moje telo.“

Potom zdvihol kalich s nápojom z nekvaseného hrozna viniča, poďakoval zaň Bohu a podal ho učeníkom so slovami:

„Pite z neho všetci, lebo toto je moja krv zmluvy, ktorá sa vylieva za mnohých na odpustenie hriechov.“

Ježiš podal chlieb a víno aj Judášovi. Ten sedel mlčky vedľa Ježiša a vo svojom srdci premýšľal o pomste a zrade. Už počas umývania nôh mu dal Ježiš najavo, že pozná jeho ľstivý úmysel, keď vyhlásil:

„Nie všetci ste čistí.“

Teraz prehovoril ešte otvorenejšie:

„Nehovorím to o vás všetkých. Ja viem, ktorých som si vyvolil; ale aby sa naplnilo Písmo: Ten, čo je môj chlieb, zdvihol proti mne pätu.“

Ostatní učeníci jeho slovám nerozumeli. Tušili však, že je niečo v neporiadku. Ďalej mlčky jedli, kým Ježiš nevyhlásil:

„Amen, hovorím vám, že jeden z vás ma zradí.“

To ich vydesilo. Ako by sa niekto z nich mohol odvážiť uškodiť svojmu milovanému Učiteľovi?

Čoskoro si však uvedomili, že sa Ježišove slová zakaždým vyplnili. Začali pochybovať sami nad sebou a jeden po druhom sa pýtali: „Som to azda ja, Pane?“ Iba Judáš mlčal.

Nakoniec sa Ján Ježiša spýtal: „Pane, kto je to?“

Ježiš odpovedal: „Ten, komu podám namočenú skyvu.“ A podal ju Judášovi.

V rozruchu, ktorý nastal, v spleti otázok, pri zvedavých a ohromených pohľadoch Judáš odpoveď prepočul. Teraz na neho všetci uprene hľadeli. Podráždene povedal:

„Či som to ja, Rabbi?“

Ježiš smutne odpovedal: „Ty si to povedal.“

Judáš sa vydesil. Bolo zrejmé, že jeho zámer je odhalený. Rozhnevaný rýchlo vstal a odchádzal.

Ježiš podotkol: „Čo chceš urobiť, urob čím skôr.“

Než miestnosť opustil, mohol svoje myšlienky a činy oľutovať a vyznať ich. Mohol tak byť zachránený. Odchodom sa však nezvratne rozhodol pre zradu a svoju skazu.

Nastala noc. Ježiš povedal ostatným učeníkom:

„Syn človeka síce ide, ako je o ňom napísané, ale beda človeku, ktorý zrádza Syna človeka. Pre toho človeka by bolo lepšie, keby sa vôbec nebol narodil.“

A po chvíli dodal: „Odteraz už nebudem piť z tohto plodu viniča až do toho dňa, keď ho budem s vami piť nový v kráľovstve svojho Otca.“

Účasť na slávnosti večere Pánovej

Ježiš svojim učeníkom ukazoval trpezlivosť a Božie milosrdenstvo voči všetkým ľuďom – aj voči tým, ktorí sa dopúšťajú neprávosti a hriechu. Dokonca aj Judášovi umožnil zostať vo svojej blízkosti a zúčastniť sa poslednej večere. Dal nám tak príklad, aby sme neprehliadali druhých, aj keď práve nežijú správnym spôsobom. Učeníci prišli na poslednú večeru plní žiarlivosti a zlých myšlienok. Ježišovo konanie ich však nakoniec priviedlo k zmene a k pokániu. Iba Judáš nebol schopný prijať odpustenie.

Slávnosti večere Pánovej by sa nemal zúčastniť nikto, kto zjavne žije v rozpore s Božími prikázaniami, svoje činy neľutuje a nehľadá odpustenie. Nepoznáme pohnútky a zmýšľanie druhých, a preto by sme nemali podľa svojho úsudku niekoho z tejto slávnosti vylúčiť. Mali by sme posudzovať iba sami seba. Apoštol Pavol povedal: „Nech teda skúma človek sám seba a tak je z chleba a pije z kalicha. Lebo kto je a pije, a nerozoznáva telo, je a pije si odsúdenie.“

Keď sa dnes Ježišovi nasledovníci zhromažďujú k slávnosti večere Pánovej, môžu sa medzi nimi vyskytovať podobní ľudia, ako bol Judáš alebo tí, ktorí v Ježiša neveria a nenasledujú ho. V takom prípade sú v zhromaždení prítomní aj služobníci kniežaťa temnôt. Ozajstní Ježišovi učeníci sú však obklopení Božími anjelmi a Boží Duch pôsobí na všetkých prítomných. Ten, kto umyl nohy i Judášovi, túži po zmytí hriechov zo sŕdc všetkých prítomných.

Nikdy by sme sa nemali zriekať účasti na slávnosti večere Pánovej preto, že sú na nej prítomní aj ľudia, ktorí ju znesväcujú. Boží Syn chce počas tejto slávnosti byť v našom spoločenstve, posilniť nás vlastnou prítomnosťou a požehnať nám. Ak tieto vzácne chvíle zanedbávame, prichádzame o veľké požehnanie.

Slávnosť večere Pánovej udržuje živú nádej na Ježišov skorý príchod. „Kedykoľvek teda jete tento chlieb a pijete z tohto kalicha, zvestujete Pánovu smrť, kým nepríde.“

Na zamyslenie:

1. Aký bol pôvodný význam Veľkej noci?
2. Prečo Ježiš odhalil učeníkom, že ho Judáš zradí?
3. Čo pripomína slávnosť večere Pánovej Ježišovým nasledovníkom?
4. Čo znamená jesť „Ježišovo telo“ a piť „Jeho krv“?
5. Túžime po účasti na večeri Pánovej? Ako sa na ňu pripravíme?

Biblické texty k tejto téme:

Mt 26,20–29; Mk 14,17–25; Lk 22,14–23; Jn 13,18–30; 1Kor 11,23–29; 1Pt 1,19; Ž 41,10; Ž 55,13–15; Jn 14,27; Jn 3,14–15; Jn 6,53–57; Jn 6,70