48. kapitola - Kto bude najdôležitejší?

„Kto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých a nech slúži všetkým!“
(Evanjelium podľa Marka 9,35)

Ježiš sa s učeníkmi nepozorovane vrátil späť do Kafarnauma, lebo nechcel vyvolať záujem davu a zároveň si želal venovať zostávajúci čas práve svojim učeníkom. Znovu im povedal: „Syn človeka bude vydaný do rúk ľudí, zabijú ho, ale tretieho dňa bude vzkriesený.“ Učeníkov síce jeho slová trápili, ale vo svojej podstate ich nechápali.

Namiesto príprav na prichádzajúce ťažké chvíle sa medzi sebou dohadovali, kto z nich bude v Ježišovom kráľovstve najdôležitejší a najmocnejší. Nechceli však, aby sa o ich spore Ježiš dozvedel. Ježiš však poznal ich zmýšľanie a chcel sa s nimi porozprávať. Čakal na vhodnú chvíľu, kedy budú schopní jeho slová prijať.

Chrámová daň

Pri vstupe do mesta zastavil Petra vyberač chrámovej dane a spýtal sa: „Váš učiteľ neplatí chrámovú daň?“ Rabíni ju totiž požadovali po každom Izraelčanovi okrem kňazov a prorokov. Peniaze používali na výdavky spojené s prevádzkou chrámu. Ježišovi protivníci chceli Petra nachytať. Ak by Ježiš chrámovú daň neplatil, obvinili by ho zo zanedbávania podpory chrámu. Platením dane by zasa dával jasne najavo, že ho rabíni oprávnene nepovažujú za proroka.

Peter ich lesť nespozoroval. Chcel dokázať Ježišovu vernosť, a preto okamžite odpovedal: „Platí.“

Keď sa vrátil k učeníkom, Ježiš sa ho spýtal: „Čo myslíš, Šimon: Od koho vyberajú pozemskí králi clo alebo daň – od svojich synov, alebo od cudzích?“

„Od cudzích,“ odpovedal Peter.

„Dobre,“ povedal Ježiš, „synovia sú teda oslobodení.“

Ježiš ako Syn Boží túto daň platiť nemusel. Keby bez námietok súhlasil s platbou dane, zaprel by tým, že je Syn Boží. Požiadavke rabínov vyhovel, aby ho neobvinili z odmietania podpory chrámu, ale neuznal jej oprávnenosť. Svoje božstvo však preukázal spôsobom, akým si zadovážil peniaze na zaplatenie dane.

Nariadil Petrovi: „Choď k moru a hoď udicu. Prvú rybu, ktorá sa chytí, vezmi, otvor jej ústa, a nájdeš tam peniaz. Ten vezmi a daj im ho za mňa a za seba.“

Ježiš síce daň platiť nemusel, ale nechcel rabínov dráždiť. Táto udalosť bola pre učeníkov veľkým poučením. Pochopili, že sa nemajú vzdávať ani jedinej zásady pravdy, súčasne sa však majú, ak je to možné, vyhýbať sporom.

Príklad dieťaťa

Kým Peter chytal rybu, spýtal sa Ježiš ostatných učeníkov: „O čom ste sa cestou zhovárali?“

Pretože sa hanbili, neodvážili sa odpovedať. Cítili, ako ich Ježišova nesebecká povaha usvedčuje z ctižiadosti a sebectva. Po chvíli predsa len niekto položil otázku: „Kto je najväčší v nebeskom kráľovstve?“ Hoci Ježiš hovoril jasne o tom, čo ho v Jeruzaleme čaká, pri obyčajnej zmienke o kráľovstve znovu v mysliach učeníkov vzklíčila nádej, že sa ich Majster stane kráľom a oni získajú dôležité postavenie. Ježiš vedel, že podstatu a slávu jeho kráľovstva stále nechápu.

Myslenie učeníkov pripomínalo zámer Lucifera, padlého anjela, bažiaceho po prvenstve a najvyššom postavení v nebi. Ľudia s podobnými cieľmi a túžbami odrážajú rovnakého ducha. Satanovo kráľovstvo je založené na súťaživosti. Každý v ňom pokladá druhého za prekážku na ceste nahor. Motivácia pýchou a ctižiadosťou sa zakladá na sebectve, ktoré je hlavnou zásadou satanovho kráľovstva. Ak prijme niekto túto zásadu, dáva tým najavo, ktoré kráľovstvo si vybral.

Lucifer sa usiloval o vyvýšenie nad Ježiša aj Boha Otca, zatiaľ čo Ježiš, hoci mal božskú podstatu, nezakladal si na svojej rovnosti s Bohom, svojho postavenia v nebesiach sa zriekol a prišiel do hriešneho sveta ako služobník ľudí. Žil životom, ktorý zodpovedal na otázku položenú učeníkmi. Vysvetlil im tak dôležitý princíp: „Kto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých a nech slúži všetkým!“

Ježiša delilo od utrpenia a smrti len niekoľko dní. Aj napriek tomu boli učeníci v týchto chvíľach takí zahľadení do seba, že Ježišovo posolstvo nechápali. Nemohli ho preto v jeho ťažkom údele podoprieť. Ježiš sa pokúšal ich zmýšľanie a postoj zmeniť.

Slávu predchádza pokora. Boh si vyberá takých učeníkov, ktorí sú úprimní, otvorení a pokorní a uvedomujú si svoju závislosť na Bohu a jeho pomoci. Takým môže zveriť dôležitú úlohu vo svojom diele, lebo uspejú tam, kde by mnohí vzdelaní a schopní ľudia zlyhali. Boh obchádza tých, ktorí sa vyvyšujú a myslia si, že sa Božie dielo bez ich schopností nezaobíde. Božie dielo sa po odchode týchto ľudí nezastaví, ale pôjde dopredu rýchlejšie.

Učeníci ani tak nepotrebovali ďalšie informácie o Božom kráľovstve – potrebovali nové srdce. Ježiš si zavolal malé dieťa a postavil ho pred nich. Potom ho vzal do náručia a povedal: „Amen, hovorím vám, že ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nikdy nevojdete do nebeského kráľovstva. Kto sa teda pokorí ako toto dieťa, ten je najväčší v nebeskom kráľovstve.“ Priamosť, nezištnosť a dôverná láska dieťaťa sú vlastnosti, ktoré si Boh veľmi váži. Sú znakom skutočnej veľkosti.

Kto nie je proti nám, je s nami

Ježišovi učeníci sa nad sebou hlboko zamysleli. Po chvíli Ján vyhlásil: „Učiteľ, videli sme niekoho, kto v tvojom mene vyháňal zlých duchov. Bránili sme mu, pretože nechodil s nami.“ Jakub a Ján chceli chrániť Ježišovo dielo, aby ho nikto nenapodoboval. Teraz ale poznali, že ich k tomu viedla predovšetkým žiarlivosť.

„Nebráňte mu,“ odpovedal Ježiš. „Ak niekto bude konať mocný čin v mojom mene, nemôže mi hneď nato zlorečiť. Veď kto nie je proti nám, je s nami!“

Ježišove slová a činy nadchli veľa ďalších ľudí. Bolo dôležité, aby ich učeníci neodrádzali od šírenia Ježišovho posolstva. Ježiš je najväčší Učiteľ sveta, od ktorého by sa mali učiť všetci ľudia. Každý, kto je Ježišom oslovený, môže odovzdávať jeho lásku a pravdu druhým.

Varovanie

Vzápätí Ježiš vyslovil aj varovanie tým, ktorí by chceli jeho nasledovníkov prinútiť k zrieknutiu sa viery alebo ich chceli nejakým spôsobom od viery zviesť: „Kto by navádzal na hriech jedného z takýchto malých, čo veria vo mňa, pre toho by bolo lepšie, keby mu na krk zavesili mlynský kameň a hodili ho do mora.“

Varovanie ohľadom hriešneho spôsobu života platí aj pre Ježišových nasledovníkov: „Ak ťa zvádza na hriech tvoja ruka, odtni ju! Lepšie je pre teba, ak vojdeš do života zmrzačený, ako keby si prišiel s oboma rukami do pekla, do neuhasiteľného ohňa. Ak ťa zvádza na hriech tvoja noha, odtni ju. Pre teba je lepšie, ak vojdeš do života chromý, ako by si mal byť s oboma nohami vrhnutý do pekla. Ak ťa zvádza na hriech tvoje oko, vylúp si ho; lepšie ti bude, ak vojdeš do Božieho kráľovstva jednooký, než ako by ťa mali s oboma očami vrhnúť do pekla.“

Pokiaľ si neustále pestujeme hriešne zvyky a nehodláme sa ich vzdať, dochádza k oslabeniu nášho charakteru a ku klamaniu druhých. Rovnako ako v nevyhnutnej situácii vyžadujúcej chirurgický zákrok je potrebné odstrániť ruku alebo nohu, aby mohli byť zachránené ostatné časti tela, musíme sa aj my vzdať čohokoľvek, aby sme Ježiša nasledovali v čistote slov, zvykov, činov a charakteru. Jedine tak môžeme byť zachránení pre večný život v Božom kráľovstve.

Na zamyslenie:

1. V čom spočívala pasca týkajúca sa chrámovej dane?
2. Čo Ježiš povedal svojim nasledovníkom tým, že túto daň zaplatil?
3. Akí by mali byť praví nasledovníci Boha?
4. Aký je jeden z najhorších hriechov, ktorého sa človek môže dopustiť?
5. Vyznávame princípy Ježišovho učenia aj v dnešnej dobe? Čo by sme mali ešte zlepšiť?

Biblické texty k tejto téme:

Mt 17,22–27; Mt 18,1–20; Mk 9,30–50; Lk 9,43–45; Dt 10,9; Ž 50,10–12; Iz 14,12–14; Fil 2,6–8; Iz 66,1–2; Lk 19,10; Rim 12,1; Mt 5,13; Rim 15,1; Ga 6,1; Jk 5,20; Mt 18,15–19; Lv 19,17; 2Kor 5,20