8. kapitola - Veľkonočná návšteva

„Či ste nevedeli, že sa mám zaoberať tým, čo patrí môjmu Otcovi?“
(Evanjelium podľa Lukáša 2,49)

V izraelskom národe bol mladý človek pri dovŕšení dvanásteho roka považovaný za dospelého. Chlapci sa od tohto veku zúčastňovali náboženských obradov a sviatkov. Keď Ježiš dosiahol dvanásť rokov, pripojil sa k svojim rodičom na ich každoročnej ceste do Jeruzalema, aby prežil slávnosti Veľkej noci.

Všetci izraelskí muži sa každý rok zúčastňovali troch slávností v Jeruzaleme – Veľkej noci, Turíc a slávnosti Stánkov. Najmä na Veľkú noc prichádzali do Jeruzalema davy ľudí z rôznych kútov Palestíny a tiež z cudziny. Cesta z galilejského Nazareta trvala niekoľko dní. Z dôvodu bezpečnosti a nadväzovania známostí medzi rodinami sa tvorili väčšie skupiny, ktoré putovali spoločne. Ženy a starci išli po strmých a kamenistých cestách na voloch či osloch, dospelí muži a mladíci šli pešo.

Slávnosti Veľkej noci sa konali na jar koncom marca alebo začiatkom apríla. Celá krajina v tomto období kvitla a všade sa ozýval vtáčí spev. Cestou do Jeruzalema pútnici prechádzali miestami súvisiacimi s veľkými udalosťami izraelských dejín. Tu rodičia svojim deťom rozprávali príbehy o zázrakoch, ktoré Boh vykonal pre Izrael.

Oslava Veľkej noci súvisí so vznikom židovského národa. Izraelčania boli otrokmi starodávneho Egypta a nemali žiadnu nádej na únik z útlaku. Napriek tomu im Boh oznámil, že sa majú pripraviť na odchod z krajiny. Boh vtedy varoval zatvrdeného a nepriateľského faraóna pred príchodom Božieho súdu na Egypt, faraón však nebral varovné posolstvo vážne.

Boh povedal Izraelčanom, aby sa každá rodina zhromaždila vo svojom domove. Mali zabiť baránka a jeho krvou potrieť veraje dverí svojho domu. Potom mali baránka upiecť a zjesť ho s plackami z nekvaseného cesta a s horkými bylinami.

O polnoci prechádzal krajinou smrtiaci anjel. Všetci Izraelčania, ktorí poslúchli Mojžišovo nariadenie, boli v bezpečí. Ale všetci prvorodení synovia Egypťanov zásahom anjela smrti zomreli. Až po tejto udalosti umožnil zatvrdený faraón Izraelčanom odchod z Egypta. Odkázal im: „Vstaňte! Odíďte spomedzi môjho ľudu, vy aj Izraeliti! Choďte slúžiť Hospodinovi podľa svojej žiadosti!“

Izraelčania opustili Egypt ako slobodný národ. Každý rok zachovávali slávnosť Veľkej noci ako pripomienku svojho vyslobodenia. Boh im povedal: „Keď sa ťa niekedy tvoj syn opýta: Čo sú to tie svedectvá, ustanovenia a právne predpisy, ktoré vám prikázal Hospodin, náš Boh?, povedz mu: Boli sme faraónovými otrokmi v Egypte, ale Hospodin nás odtiaľ vyviedol mocnou rukou.“

Po Veľkej noci nasledoval sedemdňový sviatok nekvasených chlebov. Na druhý deň tohto sviatku boli z vďačnosti Bohu predkladané snopy jačmeňa ako prvé plody úrody. Vyslobodenie z Egypta sa stalo veľkým ponaučením o Božej záchrane – obetovaný baránok, nekvasený chlieb a prvý zber boli symboly odkazujúce na Mesiáša.

V Ježišovej dobe už mnohí ľudia nepoznali pravý význam týchto obradov a slávili ich len formálne. Dvanásťročný Ježiš, Syn Boží, ich však hlboko prežíval.

Keď prvýkrát uvidel chrám a kňazov, ako v bielom rúchu vykonávajú obrady, zbadal tiež krvácajúceho baránka na oltári. Spoločne s ostatnými sa sklonil k modlitbe. Každý deň sledoval obrady a jednotlivé úkony kňazov. Stále jasnejšie chápal ich význam a začínal rozumieť tajomstvu svojho poslania. Chcel zostať na chvíľu sám a v pokoji o všetkom rozjímať. Preto sa po skončení veľkonočných bohoslužieb ešte zdržal na nádvorí chrámu, zatiaľ čo pútnici opúšťali chrám aj mesto.

Jozef s Máriou sa snažili o to, aby sa Ježiš stretol s náboženskými učiteľmi. Vo svojom živote sa riadil iba Božím slovom a nedodržiaval mnohé pravidlá a zvyky rabínov. Ježišovi rodičia dúfali, že si ich syn začne v Jeruzaleme rabínov vážiť a bude sa ich učením riadiť.

Ježiš bol však vyučovaný samotným Bohom. V chráme potom uvažoval o veciach, ktoré sa naučil z Božieho slova.

Jedna miestnosť spojená s chrámom sa vtedy využívala ako rabínska škola. Zhromažďovali sa v nej poprední rabíni so svojimi žiakmi a prišiel tam aj Ježiš. Načúval ich učeniu. Začal sa pýtať na proroctvo o prichádzajúcom Mesiášovi a na udalosti súvisiace s jeho pôsobením.

Ježiš urobil na učiteľov veľký dojem. Poznali, že Božie slovo skúma do hĺbky. Jeho otázky ich viedli k zamysleniu sa nad dôležitými a dlho zabudnutými pravdami. Odhalili, ako sa učenie rabínov stalo povrchným a účelovým. Keď rabíni Ježišovi vysvetľovali, ako prichádzajúci Mesiáš vytvorí z Izraela veľký národ, opýtal sa ich na Izaiášovo proroctvo, ktoré predpovedalo utrpenie a smrť Mesiáša ako Božieho Baránka.

Aj učitelia dávali otázky Ježišovi a boli prekvapení jeho múdrymi odpoveďami. S pokorou dieťaťa citoval slová Písma a vysvetľoval ich význam. Pokiaľ by rabíni prijali pravdy, ktoré im Ježiš v tento deň objasnil, viedli by ich k hlbokému hľadaniu Božej vôle, čo by malo obrovský vplyv na celý národ. Po tom, čo Ježiš začal hlásať svoje posolstvo, by ho totiž veľa ľudí prijalo za Mesiáša.

Rabínom bolo jasné, že hoci sa Ježiš neučil v ich školách, rozumel proroctvám oveľa lepšie ako oni. V tomto premýšľavom galilejskom chlapcovi videli veľkú nádej. Chceli sa ujať jeho vzdelávania a pod svojím vplyvom jeho bystrú myseľ usmerniť.

Učitelia boli dojatí Ježišovou odovzdanosťou Bohu už v takom mladom veku. Boh viedol celú situáciu tak, aby Ježišovi načúvali a prednesené slová zasiahli ich srdcia. Vo svojej pýche ale neboli ochotní pripustiť, že by ich niekto mohol poučovať. Sami sebe nahovárali, že oni sú predsa tými, ktorí učia Ježiša a skúšajú jeho znalosť Písma.

Prvýkrát si uvedomili, že ich predstava o príchode Mesiáša nezodpovedá proroctvu. Nechceli sa však vzdať svojich snov o moci a sláve Izraela. Debatovali teda medzi sebou, ako je možné, že tento mladík pozná tak dobre Písma.

Zatiaľ čo Ježiš zostal v chráme, Jozef s Máriou odchádzali z Jeruzalema. Mysleli si, že Ježiš je v ich skupine pútnikov niekde medzi priateľmi. Keď sa karavána zastavila prenocovať, zistili, že v nej nie je. Spanikárili. Hľadali ho v celej skupine, ale márne. Dostali strach, pretože si spomenuli, ako sa kedysi Herodes pokúsil malého Ježiša zabiť. Vyčítali si, že ho nechali samotného.

Vrátili sa späť do Jeruzalema a prehľadávali celé mesto. Nasledujúci deň vošli na chrámové nádvorie. Prechádzali medzi ľuďmi, až začuli známy hlas. Ježiš sa tam zhováral s rabínmi. Boli šťastní, že ho opäť vidia a že je v poriadku, ale stále nemohli zabudnúť na práve prežitú úzkosť. Mária sa ho spýtala: „Chlapče, prečo nám robíš také starosti? Otec a ja sme ťa hľadali celí zúfalí.“

„On im odpovedal: Ako to, že ste ma hľadali? Či ste nevedeli, že sa mám zaoberať tým, čo patrí môjmu Otcovi?“ Nepochopili, čo tým mienil, a tak im ukázal hore k nebu.

Mária a Jozef boli ohromení. Počuli niektoré rozhovory s učiteľmi zákona a žasli nad Ježišovými slovami. Nejako pozabudli na to, kým Ježiš v skutočnosti je a akej veľkej pocty sa im dostalo, keď im Boh zveril jeho výchovu.

Bolo prirodzené, že Jozef s Máriou považovali Ježiša za svojho syna. Jeho život sa v mnohom nelíšil od života ostatných chlapcov. Bolo ľahké stratiť zo zreteľa, že je to Boží Syn. Po tejto udalosti mali už svoju dôležitú zodpovednosť neustále na mysli.

V odpovedi dal Ježiš prvýkrát Márii najavo, že si uvedomuje svoje puto k nebeskému Otcovi. Vzťah k svojim pozemským rodičom však neodmietol. Vrátil sa s nimi domov a opäť žil každodennými povinnosťami. Tajomstvo Ježišovho života zostávalo skryté v jeho mysli. Trpezlivo čakal na pravý čas, kedy začne napĺňať svoje poslanie Mesiáša. S vedomím, že je Boží Syn, plnil svoje povinnosti doma v Nazarete ešte ďalších osemnásť rokov.

Chvíle s Ježišom

Ježiš dúfal, že Mária s Jozefom prijmú jeho poslanie a utrpenie, ktorým musí prejsť, a že to pochopia. Vedel, že jeho matka bude stáť pri kríži, a chcel, aby sa pripravila na najťažší okamih svojho života. Keby pochopila to, čo o tejto udalosti hovorí Písmo, bolo by to pre ňu oveľa znesiteľnejšie.

Keď Jozef s Máriou nevenovali jeden deň starostlivosť o Ježiša, stálo ich to tri dni zúfalého hľadania. Niečo podobné sa môže stať Ježišovým nasledovníkom aj v dnešnej dobe. Jeden deň strávený zaháľaním, prázdnymi rečami, bez modlitby a čítania Písma môže prerušiť naše živé spojenie s Ježišom. Môže potom trvať niekoľko dní, než znovu nájdeme Boží pokoj vo svojom srdci.

Bolo by pre nás prínosom, keby sme každý deň strávili jednu hodinu čítaním Biblie a premýšľali o Ježišovi, najmä o záverečných okamihoch jeho života. Pod vedením Ducha Svätého k nemu získame dôveru a lásku a postupne prijmeme aj jeho povahu.

Na zamyslenie:

1. Ktoré symboly ukazovali počas židovského sviatku Veľkej noci na Mesiáša?
2. Prečo chceli Jozef s Máriou, aby sa Ježiš stretol s náboženskými učiteľmi?
3. Čo by sa stalo, keby rabíni prijali pravdy, ktoré im Ježiš počas rozhovoru objasnil?
4. Čo si Mária a Jozef znovu uvedomili, keď Ježiš odpovedal na ich otázku?
5. Nepramenia naše problémy a trápenia zo zanedbávania nášho vzťahu s Bohom?

Biblické texty k tejto téme:

Lk 2,41–51; Ex 12,11; Ex 12,26–31