74. kapitola - Zápas v Getsemanskej záhrade

„Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich. No nie ako ja chcem, ale ako ty.“
(Evanjelium podľa Matúša 26,39)

Mesiac ožaroval cestu, po ktorej sa Ježiš s učeníkmi uberal do Getsemanskej záhrady. Len čo sa k záhrade priblížili, Ježiš sa zvláštne odmlčal. Práve nadišla chvíľa, kedy sa stotožní s hriešnikmi a bude na neho vložená vina padlého ľudstva. Po celú dobu svojho pozemského života prežíval úzky vzťah s Bohom Otcom. Teraz ho trápila obava, aby ho hriech navždy neodlúčil od lásky nebeského Otca.

Učeníkom sa zdôveril: „Moja duša je smutná až na smrť.“

Učeníci ho nikdy predtým nevideli takého vážneho, smutného a zamĺknutého. Keď vošli do záhrady, Ježiš sa zakolísal, akoby na neho prichádzali mdloby. Museli ho dvakrát podoprieť, aby nespadol.

Povedal im: „Zostaňte tu a bedlite so mnou.“

Vzal so sebou Petra, Jakuba a Jána a zamierili k miestu, kde často odpočíval a modlil sa. To miesto dobre poznali – veď tu s Ježišom mnohokrát trávili celú noc. Modlievali sa všetci spoločne a potom nerušene spali, kým ich ráno neprebudil. Tentokrát ich však Ježiš požiadal, aby sa s ním modlili celú noc.

Ježiš nechcel, aby videli obrovský zápas, ktorý prežíva, a tak poodišiel stranou, kde padol na zem. Cítil, ako ho hriech oddeľuje od jeho Otca. Prežívané odlúčenie sa zdalo také hlboké, že sa zhrozil. Smrteľnému zápasu však nemohol uniknúť, pretože svoju božskú moc nesmel použiť. Ako človek musel niesť následky hriechov ľudstva a zakúsiť Boží hnev proti prestúpeniu zákona.

Veľké pokušenie

Ježiš cítil, ako je jeho jednota s Otcom narušená. Zmocnil sa ho strach, či bude schopný v blížiacom sa boji s mocnosťami zla obstáť. Satan bol odhodlaný vložiť do nastávajúceho zápasu všetku svoju silu. Pri pokušení na púšti sa mu Ježiša zviesť nepodarilo a teraz si uvedomil, že práve nadišla rozhodujúca chvíľa, kedy musí svojho protivníka poraziť. Ak sa mu to nepodarí, príde koniec jeho nadvlády nad týmto svetom a nakoniec zahynie. Zem by potom navždy patrila Ježišovi. Keď sa mu však podarí Ježiša premôcť, ľudstvo a celá zem sa navždy stanú jeho kráľovstvom.

Ježiš padol tvárou k zemi a z jeho bledých pier sa ozval bolestný výkrik: „Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich. No nie ako ja chcem, ale ako ty.“

Túžba po povzbudení

V tomto ťaživom okamihu Kristus zatúžil po súcite a povzbudení. S veľkou námahou sa vrátil k Petrovi, Jakubovi a Jánovi s nádejou, že od nich bude počuť slová útechy. Veľmi si prial, aby sa za neho modlili k nebeskému Otcovi.

Učeníci však spali. Zrazu začuli Ježišov hlas a prebudili sa. Skoro ho nepoznali, lebo smrteľná úzkosť zmenila výraz Ježišovej tváre.

„Peter,“ povedal Ježiš, „to ste nemohli byť ani hodinu so mnou hore? Bdejte a modlite sa, aby ste obstáli v skúške.“

Obával sa, že neunesú skúšku, ktorá ich stretne, až bude zajatý a zabitý.

Potom odišiel a opäť sa modlil: „Môj Otče! Ak nie je iné východisko, nech sa stane tvoja vôľa.“

Prežíval takú veľkú úzkosť, že začal potiť kvapky krvi. Okolité palmy a cyprusy boli tichými svedkami jeho utrpenia. Na Ježišovo ukonané telo stekali z orosených vetiev kvapky vody. Vyzeralo to, akoby sama príroda plakala nad svojím Stvoriteľom.

Keď sa Ježiš znova vrátil k učeníkom, opäť spali. Zobudili sa a na jeho tvári uvideli krvavý pot. Vydesili sa, ale Ježišove muky pochopiť nevedeli.

Rozhodujúca chvíľa

Zoslabnutý Ježiš od nich znovu odišiel a padol na zem. Nastal okamih, kedy sa rozhodovalo o budúcnosti sveta a osud ľudstva visel na vlásku. Ježiš mohol ešte stále cestu kríža odmietnuť – mohol si z tváre zotrieť krvavý pot, vrátiť sa k Bohu a nechať ľudstvo zahynúť v jeho skazenosti. Namiesto toho však po tretí raz vyslovil: „Môj Otče, nech sa stane tvoja vôľa.“

Trikrát sa jeho ľudská prirodzenosť zdesila konečného rozhodnutia priniesť najvyššiu obeť. Vedel však, že ak budú ľudia ponechaní sami na seba, bez pomoci, zahynú. Moc hriechu je nad ich sily. Ježiš videl hrozný koniec, ku ktorému ľudstvo neodvratne speje, aj budúce utrpenie celej planéty.

Pevne sa rozhodol – svojho poslania sa nezriekne.

Vzápätí padol k zemi ako mŕtvy. V nebesiach zavládlo ticho. Anjeli sledovali Boha Otca, ako od svojho milovaného Syna odvracia lúče svetla, lásky a slávy. Satan s démonmi na to tiež prizerali. Mocnosti dobra i zla napäto očakávali, ako Boh odpovie na Synovu trikrát vyslovenú modlitbu.

Odpoveďou bol anjel zoslaný z neba, ktorý pristúpil k Ježišovi. Neprišiel od neho odňať kalich utrpenia, ale posilniť ho uistením o láske nebeského Otca. Ubezpečil Ježiša, že svojou smrťou zničí satanovo kráľovstvo a veľa ľudí zachráni pre večnosť. Planéta Zem bude v určený čas odovzdaná ľuďom nasledujúcim Boha.

Ježišova bolesť síce neskončila, ale rozplynula sa skľúčenosť i tieseň a na zakrvavenej tvári sa rozhostila úľava a pokoj. Znovu si uvedomil, že žiadny iný človek nemôže vykonať to, čo on – podstúpiť utrpenie a smrť za všetkých ľudí.

Spiaci učeníci sa prebudili. Uvideli anjela, ako sa Ježišovi prihovára slovami útechy, povzbudenia a nádeje. O svojho Majstra sa už nebáli, lebo sa o neho postaral sám Boh. Znovu ich prepadla únava a zaspali.

Len čo sa Ježišovi vrátila sila, prišiel k učeníkom. Smutne sa na nich pozrel a povedal:

„Teraz už spite a odpočívajte! Hľa, priblížila sa hodina a Syn človeka je vydaný do rúk hriešnikov.“

Ešte ani nedohovoril a už začuli kroky davu poslaného veľradou, vyzbrojeného mečmi a palicami. Vyzval učeníkov:

„Vstaňte, poďme! Hľa, priblížil sa môj zradca.“

Išiel davu ľudí oproti a spýtal sa: „Koho hľadáte?“

Odpovedali: „Ježiša Nazaretského.“

„Ja som,“ povedal im. Vtom sa medzi nich a Ježiša postavil anjel, ktorý Krista pred chvíľou povzbudzoval. Ježišovu tvár ožiarilo nebeské svetlo. Ľudia užasnutí odstúpili a všetci vrátane Judáša padli na zem. Potom anjel zmizol a svetlo sa rozplynulo. Ježiš mohol odísť, ale stál a prizeral sa, ako vojaci i kňazi bezmocne ležia pri jeho nohách.

Ich bázeň však netrvala dlho. Rýchlo vstali a obstúpili Ježiša, pretože mali strach, že im unikne. Znovu sa ich opýtal:

„Koho hľadáte?“

„Ježiša Nazaretského,“ opakovali.

„Povedal som vám: Ja som! Ak teda mňa hľadáte, týchto nechajte odísť!“

Judáš si s kňazmi vopred dal znamenie. Teraz sa ujal svojej úlohy. Pristúpil k Ježišovi so slovami „Buď pozdravený, Rabbi!“ a pobozkal ho. Predstieral, že je stále na jeho strane.

Ježiš mu povedal: „Priateľ môj, načo si prišiel? Bozkom zrádzaš Syna človeka?“ Chcel tým prebudiť Judášovo svedomie. Zradca už však v sebe nemal ani kúsok cti či dobroty. Prepožičal sa satanovi a nemal silu mu vzdorovať.

Tu sa Ježiša chopili a začali mu zväzovať ruky. Učeníci boli rozhorčení, keď sa prizerali na hrubé zaobchádzanie s ich Učiteľom. Peter vytasil meč a začal Ježiša brániť. Rozohnal sa a sluhovi najvyššieho kňaza odťal pravé ucho.

Len čo Ježiš videl, čo sa stalo, vyslobodil svoje zviazané ruky a zvolal: „Prestaňte!“ Dotkol sa sluhovho odťatého ucha a uzdravil ho. Potom povedal Petrovi: „Vráť svoj meč na jeho miesto! Lebo všetci, čo sa chytajú meča, mečom zahynú. Alebo si myslíš, že nemôžem požiadať svojho Otca a že on by mi hneď neposlal viac ako dvanásť plukov anjelov?“

Učeníci si pomysleli: „Prečo teda Ježiš niečo neurobí a nezachráni seba i nás?“ Na túto nevyslovenú myšlienku im Ježiš odpovedal: „Ale ako by sa potom splnili Písma, že sa to tak musí stať?“

Obrátil sa k ozbrojencom, ku ktorým sa pridali aj kňazi a vodcovia ľudu, a predniesol slová, ktoré sa im mali navždy vtlačiť do pamäti:

„Vyšli ste ma zajať s mečmi a kyjmi ako zločinca. Denne som sedával a učil v chráme, a nezajali ste ma. Toto všetko sa však stalo, aby sa naplnili prorocké Písma.“

Učeníci sa nemohli ubrániť zdeseniu, keď sa Ježiš nechal zajať. Nemohli pochopiť, prečo dovolil takú potupu a ponižovanie. V myšlienkach mu jeho konanie vyčítali a pýtali sa, ako je možné, že niečo také vôbec dopustil. Nakoniec sa všetci do jedného rozutekali.

Na zamyslenie:

1. Čo bolo príčinou Ježišovej úzkosti na ceste do Getsemanskej záhrady?
2. Prečo sa satan tak sústredil na to, aby Ježiša zviedol?
3. Prečo Ježiš žiadal učeníkov, aby sa modlili?
4. Koľkokrát sa Ježiš pred konečným rozhodnutím modlil? Čo ho presvedčilo, aby dokončil svoje poslanie?
5. Ako sa asi Ježiš cítil pri Judášovom pozdrave?
6. V Getsemanskej záhrade Ježiš pocítil hrôzu hriechu v plnej miere. Ako nám to môže pomôcť uvedomiť si, aký je hriech hrozný?

Biblické texty k tejto téme:

Mt 26,36–56; Mk 14,32–50; Lk 22,39–53; Jn 18,1–12; Jn 8,29; Zach 13,7; Iz 52,14; Mk 14,29; Mk 10,38