80. kapitola - V hrobe

„Keď ho sňal, zavinul ho do plátna, uložil do hrobu vytesaného v skale, v ktorom ešte nikto nikdy neležal.“
(Evanjelium podľa Lukáša 23,53)

Deň poníženia konečne skončil. Keď zapadlo slnko a začínala sobota, Boží Syn už odpočíval v hrobke.

Na počiatku, po dokončení stvorenia sveta, Otec a Syn v sobotný deň odpočívali. Teraz, po dokončení diela záchrany ľudstva, Ježiš odpočíval znova.

Keď Boh odstráni hriech a všetko obnoví, bude sobota, deň určený na uctievanie Stvoriteľa a Záchrancu sveta, stále dňom odpočinku a radosti. Každú sobotu vzdajú zachránení ľudia úctu Bohu.

Po Ježišových posledných slovách vyslovených na kríži sa ozval ešte jeden hlas. Bolo to vyznanie rímskeho vojaka, veliteľa stotiny:

„Toto bol naozaj Boží Syn!“

V deň Ježišovej smrti vyznali traja ľudia svoju vieru v Ježiša – rímsky veliteľ stotiny, Šimon nesúci kríž a zločinec ukrižovaný spoločne s Ježišom.

Priblížil sa večer a na Golgote zavládlo podivné ticho. Väčšina ľudí sa neprišla pozrieť na Ježišovo ukrižovanie z nenávisti, ale zo zvedavosti. Nechali sa strhnúť rozzúreným davom a tiež sa Ježišovi vysmievali. Potom, čo sa na zem zniesla zvláštna tma, ich začali trápiť výčitky svedomia. Keď sa tma rozplynula, previnilo a mlčky sa vracali domov s presvedčením, že kňazi obvinili Ježiša neprávom a Ježiš skutočne mohol byť zasľúbeným Mesiášom. O niekoľko týždňov, keď učeník Peter kázal počas Turíc o Ježišovi ako o Mesiášovi, boli medzi tisíckami ďalších, ktorí v Ježiša uverili a stali sa jeho nasledovníkmi.

Židovských vodcov však Ježišova smrť a udalosti, ktoré ju sprevádzali, nijako nezasiahli. Temnota zahaľujúca ich myseľ bola hustejšia než tma, ktorá zakryla kríž. Ale už v hodine zdanlivého víťazstva sa do ich mysle začali vkrádať pochybnosti a obavy z toho, čo bude nasledovať. Pri otrasoch zeme sa tiež otriasla ich sebadôvera. Z mŕtveho Ježiša mali náhle väčší strach než zo živého. Chceli ľuďom zabrániť naďalej sa zaujímať o Ježišovo ukrižovanie. Pod zámienkou blížiacej sa veľkonočnej soboty požiadali Piláta, aby urýchlil smrť ukrižovaných a aby došlo k sňatiu tiel ešte pred západom slnka.

Pilát žiadosti vyhovel. Vojaci polámali obom zločincom nohy, aby sa na nich už nemohli vzoprieť a následne sa nadýchnuť a aby tak zomreli rýchlejšie. Ježiš bol už v tej dobe mŕtvy. Vojaci boli prekvapení okolnosťami popravy a Ježišovým správaním, a preto jemu nohy nedolámali. Nevedomky tak naplnili nariadenie Písma o veľkonočnom Baránkovi, ktoré stanovovalo, že mu nesmie byť zlámaná žiadna kosť.

Kňazi a vodcovia ľudu sa čudovali, že Ježiš už zomrel. Nestávalo sa, že by niekto skonal počas šiestich hodín po ukrižovaní. Chceli sa uistiť, či je Ježiš skutočne mŕtvy, a tak prikázali jednému z vojakov, aby do jeho boku zabodol kopiju. Z rany ihneď vytryskla voda a následne krv.

Po vzkriesení kňazi šírili medzi ľuďmi správu, že Ježiš vlastne na kríži nezomrel, ale iba omdlel a neskôr sa prebral k životu. Bodnutie kopijou však túto lož vyvracia. Aj keby Ježiš nebol mŕtvy, tomuto zraneniu by okamžite podľahol.

Nebola to však rana kopijou alebo utrpenie na kríži, čo Ježiša usmrtilo. Ježišovi puklo srdce, ktoré sa zlomilo pod ťarchou hriechov sveta.

Zmalomyseľnení učeníci

Nádeje učeníkov sa razom rozplynuli. Až do poslednej chvíle neverili, že by ich Majster mohol zomrieť. Teraz boli zdrvení. Nepomohli im ani spomienky na to, ako Ježiš tieto udalosti predpovedal. Stratili vieru. Nikdy si Ježiša toľko nevážili a nikdy im nechýbal tak citeľne ako práve teraz.

Chceli ho dôstojne pochovať, ale nevedeli ako. Ľudia popravení za podvratnú činnosť proti rímskej vláde boli pochovávaní ako zločinci na zvlášť vyhradenom mieste. Ján s niekoľkými galilejskými ženami zostali pri kríži, lebo si nepriali, aby Ježiša pochovali vojaci. Boli však bezradní, ako im v tom zabrániť, pretože od židovských vodcov nemohli očakávať žiadnu pomoc.

Jozefova žiadosť

V tejto bezvýchodiskovej situácii prišli učeníkom na pomoc Jozef z Arimatie a Nikodém. Obaja boli členmi židovskej veľrady, mali značné bohatstvo a spoločenský vplyv. Predsavzali si, že zaistia dôstojné uloženie Ježišovho tela.

Jozef zamieril k Pilátovi a vyžiadal si telo mŕtveho Ježiša. Kňazi však Pilátovi Ježišovu smrť zámerne zamlčali, a tak sa až od Jozefa dozvedel, že Ježiš už zomrel. Nechal si teda predvolať veliteľa vojakov a ten mu podal správu o všetkom, čo sa na Golgote udialo. Potvrdil tak Jozefovu výpoveď. Nato Pilát Jozefovej žiadosti vyhovel.

Jozef sa vrátil ku krížu. Nikodém so sebou priniesol vzácne byliny určené na balzamovanie. Ani tomu najváženejšiemu občanovi Jeruzalema by po smrti nebola prejavená väčšia úcta.

Ježišových učeníkov konanie Jozefa a Nikodéma prekvapilo, lebo sa ani jeden z nich k Ježišovi za jeho života verejne nehlásil. Vylúčili by ich za to z veľrady a nemohli by tam svojím vplyvom Ježiša ochraňovať. Kňazi však ich náklonnosť k Ježišovi vytušili, a preto Ježiša odsúdili za ich neprítomnosti. Teraz už svoju oddanosť nemuseli ďalej skrývať a prišli učeníkom na pomoc. Svojím vplyvom ich tiež ochraňovali pred hnevom kňazov.

Opatrne zložili telo z kríža. Pri pohľade na umučeného Ježiša im z očí vytryskli slzy. Jozef vlastnil novú hrobku vytesanú v skale. Pripravoval ju pre seba, ale pretože sa nachádzala blízko Golgoty, poskytol ju pre pochovanie Ježiša. Bezvládne telo zavinuli do plátna a položili na studenú zem. Vchod hrobky zavalili obrovským kameňom a odišli.

Stmievalo sa a Mária Magdaléna a ostatné ženy sa stále zdržiavali pri hrobe. Plakali nad smrťou svojho Majstra. Počas západu slnka sa vydali domov, aby zachovali sviatočný sobotný pokoj.

Nepokoj protivníkov

Pre učeníkov, kňazov, vodcov ľudu a všetkých ľudí v Jeruzaleme nastala nezabudnuteľná sobota. Začala oslava veľkonočných sviatkov a Mesiáš, na ktorého slávnosti symbolicky ukazovali, ležal mŕtvy v hrobe. Ľudia naplnili chrámové nádvorie a veľkňaz odetý v honosnom rúchu spoločne s ostatnými kňazmi začali slávnostný obrad.

Všetkých prítomných sa však zmocňoval podivný pocit, akoby niečo nebolo v poriadku. Neuvedomovali si, že Ježišovou smrťou došlo k naplneniu proroctva a symbolov veľkonočných sviatkov. Hlavná miestnosť chrámu, svätyňa svätých, ktorú mal možnosť raz ročne vidieť iba veľkňaz, bola teraz otvorená, pretože opona, ktorá ju zakrývala, bola roztrhnutá. Boh zmenil jej účel a každý do nej mohol z diaľky nahliadnuť. Kňazi tým boli veľmi znepokojení. Napĺňala ich neblahá predtucha, že sa blíži nejaká pohroma.

V čase medzi ukrižovaním a vzkriesením mnoho ľudí študovalo proroctvá o Mesiášovi. Niektorí hľadali v Písme dôkazy, že Ježiš nebol tým, za koho sa vydával. Druhí sa naopak na základe proroctiev chceli utvrdiť, že Ježiš je Mesiáš. Nech boli ich pohnútky akékoľvek, všetci dospeli k rovnakému záveru: Ukrižovaný Ježiš je Mesiáš, Záchranca sveta. Uverilo v neho aj mnoho kňazov a po vzkriesení ho vyznávali ako Syna Božieho.

Nikodém si pripomenul Ježišove slová, ktoré zazneli pri ich rozhovore na Olivovej hore:

„Ako Mojžiš vyzdvihol hada na púšti, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, aby každý, kto v neho verí, mal večný život.“

Tieto slová pre neho prestali byť tajomstvom. Nikodém ľutoval, že sa nestal Ježišovým učeníkom ešte za jeho života. Vypočul si modlitbu za Ježišových vrahov aj slová povedané zločincovi na vedľajšom kríži. Bol nimi dojatý. Keď Ježiš zvolal víťazným hlasom „Je dokonané!“, Nikodémova viera sa utvrdila. Kríž, ktorý onedlho zmaril nádej učeníkov, presvedčil Jozefa i Nikodéma, že Ježiš je skutočne Božím Synom.

Nikdy predtým sa o Ježiša nezaujímalo toľko ľudí ako teraz, keď bol mŕtvy… Ľudia však ešte stále prinášali chorých a trpiacich na chrámové nádvorie a volali: „Hľadáme lekára Ježiša!“ Ruky, ktoré uzdravovali, však nehybne ležali v hrobe. Na Ježiša sa pýtalo toľko ľudí, že sa kňazi nakoniec rozhodli vyhnať z chrámového nádvoria každého, kto ho hľadal. Na ich rozkaz boli k bránam rozostavaní vojaci a nesmeli pustiť dovnútra nikoho, kto prišiel s chorým či umierajúcim človekom.

Mnohí ľudia boli presvedčení, že svet utrpel Ježišovou smrťou veľkú stratu, a začali sa zaujímať o dôvody jeho odsúdenia. Kňazi náhle spozorovali, že sa ľud obracia proti nim. Najviac sa však desili naplnenia Ježišovej predpovede, že vstane z hrobu a oni ho opäť uvidia. Jeho slová „Zbúrajte tento chrám a ja ho za tri dni postavím“ ich nenechávali pokojnými.

Boli takí bezradní, že neváhali porušiť sobotný pokoj a zvolali radu k rozhodnutiu, čo sa má urobiť s Ježišovým mŕtvym telom. Farizeji a kňazi sa dohovorili a požiadali Piláta:

„Pane, spomenuli sme si, že ten zvodca, kým ešte žil, povedal: Po troch dňoch vstanem z mŕtvych. Rozkáž teda zabezpečiť hrob až do tretieho dňa, aby neprišli jeho učeníci, neukradli ho a nepovedali ľudu, že bol vzkriesený z mŕtvych.“

„Dobre,“ povedal Pilát, „Máte stráž, choďte a strážte ho, ako viete.“

Na kameň, ktorý zakrýval hrobku, vojaci napli povrazy. Ich konce pripevnili ku skale a zapečatili rímskou pečaťou. Hrob strážilo sto vojakov. Bez dovolenia Rimanov nemohol nikto kameň odvaliť. Ježišovo telo bolo v hrobke zabezpečené tak dôkladne, ako by tam malo zostať naveky.

Snaha zabrániť Ježišovi znovu ožiť však vyšla nazmar. Dokonalé zabezpečenie Ježišovho hrobu sa stalo tým najpresvedčivejším dôkazom, že Ježiš naozaj vstal z mŕtvych. Čím viac vojakov ho strážilo, tým viac svedkov bolo na tejto slávnej udalosti prítomných. Rímska stráž nemohla zadržať Pána života v hrobe. Okamih Ježišovho vyslobodenia sa priblížil.

Na zamyslenie:

1. Prečo boli kňazi a vodcovia ľudu takou rýchlou smrťou Ježiša udivení?
2. Prečo prišli Nikodém s Jozefom pomôcť učeníkom pochovať Ježišovo telo?
3. Čo viedlo mnohých ľudí k štúdiu proroctiev o Mesiášovi?
4. Prečo mali vojaci zapečatiť a strážiť hrob?
5. Sme vďační za svoj život Ježišovi, Pánovi života?

Biblické texty k tejto téme:

Mt 27,57–66; Gn 2,1; Jób 38,7; Dt 32,4; Koh 3,14; Iz 66,23; Mt 27,54; Nm 9,12; Jn 19,34–37; Mt 27,50; Lk 23,46; Lk 23,56; Jn 3,14–15; Jn 2,19; Mt 20,18–19; Ž 2,1–4