67. kapitola - Posledná návšteva chrámu

„Hľa, váš dom vám zostáva spustnutý.“ (Evanjelium podľa Matúša 23,38)

Nastal posledný deň, kedy Ježiš učil v chráme. Stál pokojne, s dôstojnosťou Božieho Syna. Obklopovali ho kňazi a vodcovia ľudu oblečení do nádherných plášťov a učitelia zákona držiaci zvitky Písiem. Ich plán zmocniť sa Ježiša doteraz zlyhával, lebo Ježiš zakaždým vyvrátil ich tvrdenia slovami Písma.

Ježišovo učenie verejnosť silne priťahovalo. Aj napriek tomu boli mnohí zmätení kňazmi a rabínmi pre ich neustále pokusy poškodiť Ježišovu povesť. Nevedeli, ako sa majú rozhodnúť.

Ježiš mnohokrát varoval židovských vodcov i ľud rozprávaním rôznych podobenstiev. Teraz nastal čas, kedy prehovorí tak, aby jeho slová nemohli byť nijako spochybnené. Kňazi a učitelia na jednej strane vyučovali ľud Mojžišov zákon, na druhej strane však málokedy podľa svojho kázania žili. Ľudia pútaní úctou k rozporuplným vodcom neboli schopní vzoprieť sa. Ježiš musel ich putá pretrhnúť.

Prehovoril teda k ľuďom: „Na Mojžišovu stolicu zasadli zákonníci a farizeji. Robte teda a zachovávajte všetko, čo vám hovoria, ale podľa ich skutkov nekonajte. Lebo oni len hovoria, ale nerobia.“

Ježiš odhalil ich skrývané sebectvo, predstieranú pokoru a snahu vzbudzovať pozornosť a úctu:

„Všetky svoje skutky konajú iba preto, aby ich ľudia videli. Rozširujú svoje modlitbové remienky a zväčšujú si strapce na rúchach. Majú radi popredné miesta na hostinách a prvé stolice v synagógach, pozdravy na námestiach, a aj to, keď ich ľudia oslovujú: Rabbi! Vy sa však nedávajte volať: Rabbi, lebo jeden je váš Učiteľ a vy všetci ste bratia. Ani otcom nevolajte nikoho na zemi, lebo len jeden je váš Otec, ten v nebesiach. Ani sa nedávajte volať vodcami, lebo len jeden je váš Vodca, Kristus.“

Všetci veriaci ľudia sú Božími deťmi, sú si navzájom bratmi a sestrami v Kristovi. Ježiš viedol svojich poslucháčov k tomu, aby žiadnemu človeku nevzdávali takú poctu, ktorá by naznačovala, že je pánom ich svedomia či viery. Keby žil Ježiš na zemi dnes, zopakoval by rovnaké slová tým, ktorí si nechávajú hovoriť „ctihodný Pane“ alebo „Otče“. Takéto oslovenie patrí jedine Bohu.

A Ježiš pokračoval: „Najväčší z vás bude vaším sluhom. Kto sa bude povyšovať, bude ponížený, a kto sa poníži, bude povýšený.“ Ďalej varoval: „Beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci! Zatvárate nebeské kráľovstvo pred ľuďmi. Sami doň nevchádzate, a tým, čo by chceli vojsť, nedovolíte. Vyžierate domy vdov pod zámienkou dlhých modlitieb. Preto vás postihne prísnejší súd.“

Dnes platia rovnaké výčitky pre všetkých, ktorí skrývajú svoje sebectvo, hrabivosť a hanebné hriechy pod pláštikom svätosti.

Dar chudobnej vdovy

Ježiš odsudzoval zneužívanie darov, ale nikdy neodradil od poskytovania prostriedkov na podporu Božieho diela. Boh žehná darcom i vtedy, ak sú ich dary zneužité.

Stále stál na nádvorí chrámu a pozoroval ľudí, ako so svojimi darmi prichádzajú k pokladnici. Keď videl, ako do nej bohatí okázalo vhadzovali veľké sumy peňazí, posmutnel. Zrazu zbadal chudobnú vdovu, ako ticho a nepozorovane prichádza k pokladnici. V ruke držala dve drobné mince, ktorých hodnota bola v porovnaní s ostatnými darmi nepatrná. Boli však takmer všetkým, čo vlastnila a čo mohla dať. Vhodila ich do pokladne a rýchlo odchádzala.

Ježiš povedal svojim učeníkom: „Veru, hovorím vám, táto chudobná vdova vhodila viac ako všetci. Lebo oni dali časť zo svojho nadbytku, ale ona pri svojej chudobe dala všetko, čo mala, celé svoje živobytie.“

Bohatí si kvôli svojmu daru nemuseli nič odriecť, naproti tomu vdova venovala posledné prostriedky určené na živobytie. Veľa ľudí by jej poradilo, aby si svoje peniaze nechala, veď jej dar bol v porovnaní s darmi ostatných malý. Ona však verila, že Boh ustanovil službu v chráme, a chcela ju svojím darom podporiť. Dala, čo mohla. Význam daru chudobnej vdovy nespočíval v hodnote mincí, ale vo veľkosti jej lásky k Bohu a v záujme o Božie dielo. Jej oddanosť a naozajstnú štedrosť si budú ľudia pripomínať po celú večnosť.

Naše pohnútky určujú hodnotu našich činov. Boh si cení i malé povinnosti, ktoré vykonávame s radosťou a oddanosťou, či nepatrné dary, ktoré dávame nezištne. Chudobná vdova sa vzdala jedla, aby do chrámovej pokladnice mohla venovať svoje dve mince. Dala ich s vierou, že sa Boh aj tak postará o jej živobytie. Jej dôveru v Boha Ježiš vysoko ocenil.

Izrael opúšťa Boha

Ježiš neváhal znova osloviť rabínov a farizejov. Povedal im: „Beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci! Dávate desiatky z mäty, kôpru a rasce, ale zanedbali ste to, čo je závažnejšie v zákone: spravodlivosť, milosrdenstvo a vernosť. Toto bolo treba robiť, ale tamto nezanedbávať.“

„Slepí vodcovia, komára preciedzate, ale ťavu prehĺtate!“

Prostredníctvom Mojžiša dal Boh ľuďom nariadenie, aby nejedli mäso svíň a ďalších na jedenie nevhodných zvierat, ktorých jedením sa zvyšuje riziko chorôb. Farizeji však toto nariadenie doviedli do takej krajnosti, že od ľudí vyžadovali cediť pitnú vodu, aby náhodou neprehltli hmyz, ktorý mohol patriť medzi nečisté živočíchy.

„Beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci! Podobáte sa obieleným hrobom, ktoré sa zvonku zdajú pekné, ale vnútri sú plné umrlčích kostí a všelijakej nečistoty. Tak aj vy sa zvonka zdáte ľuďom spravodlivými, zatiaľ čo vnútri ste plní pokrytectva a neprávosti.“

„Beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci! Staviate hrobky prorokom a ozdobujete pomníky spravodlivých. Hovoríte: Keby sme boli žili za dní našich otcov, neboli by sme s nimi prelievali krv prorokov. Takto sami proti sebe svedčíte, že ste synmi tých, čo povraždili prorokov.“

Na budovanie pomníkov a hrobiek prorokov vynakladali značné finančné prostriedky – a o ľudí v núdzi sa pritom nestarali. V Božích očiach bolo takéto konanie modlárstvom. Ukazovalo, že vodcovia národa nemilujú Boha ani svojich blížnych. Niečo podobné sa veľakrát deje aj v dnešnej dobe. Ľudia zanedbávajú chudobných, chorých, siroty alebo vdovy a venujú čas a prostriedky nepodstatným veciam.

Farizeji si medzi sebou hovorili: „Keby sme boli žili za dní našich otcov, neboli by sme s nimi prelievali krv prorokov.“ Zároveň sa však dohovárali, že zabijú Ježiša. Ich postoj je varovaním pred vplyvom satana, ktorý pôsobí na ľudskú myseľ a odvádza ju od pravdy. Mnohí ľudia sa čudujú nad zatratením Ježiša židovským národom. Sú presvedčení, že by niečo také nikdy neurobili. Keď sa však ocitnú v situácii, keď majú preukázať poslušnosť Bohu, sebazaprenie a pokoru, prejavujú sa rovnako odmietavo ako predtým farizeji.

A Ježiš pokračoval: „Hadi, vreteničie plemeno! Ako uniknete odsúdeniu do pekla? Preto, hľa, ja k vám posielam prorokov, múdrych ľudí a zákonníkov. Vy niektorých z nich zabijete a ukrižujete, iných budete bičovať vo svojich synagógach a prenasledovať z mesta do mesta, aby prišla na vás všetka spravodlivá krv, vyliata na zemi, počnúc krvou spravodlivého Ábela až po krv Zachariáša, Barachiášovho syna, ktorého ste zavraždili medzi chrámom a oltárom.“

Ježišovo rozhorčenie bolo namierené proti hriechom, ktorými ľudia ničia sami seba, podvádzajú druhých a znevažujú Boha. Nehovoril však v hneve alebo podráždene. Smutne sa zadíval na chrám aj na prítomných poslucháčov a z očí mu začali stekať slzy. Zarmúteným hlasom zvolal:

„Jeruzalem, Jeruzalem, ktorý vraždíš prorokov a kameňuješ tých, čo boli poslaní k tebe! Koľko ráz som chcel zhromaždiť tvoje deti, ako sliepka zhromažďuje svoje kuriatka pod krídla, ale nechceli ste! Hľa, váš dom vám zostáva spustnutý. Lebo hovorím vám: Odteraz ma neuvidíte dovtedy, kým nebudete hovoriť: Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom!“

Farizeji a saduceji sa mlčky prizerali, ako Ježiš zvoláva svojich učeníkov
a opúšťa chrám. Jeho poslanie bolo splnené.

Izrael sa ako národ od Boha odvrátil. Boží Syn vyšiel z chrámu a spolu s ním navždy opustila chrám aj Božia prítomnosť. Od tejto chvíle stratili chrámové obrady zmysel a stali sa len formalitou.

Na zamyslenie:

1. Prečo boli vtedy mnohí ľudia takí zmätení?
2. Keby žil Ježiš na zemi dnes, čo by asi povedal tým, ktorí sa nechávajú titulovať „ctihodný Pane“ alebo „Otče“ a podobne?
3. Čo určuje skutočnú hodnotu našich činov?
4. V čom sa farizeji podobali ozdobeným a obieleným hrobom?
5. Ako je možné, že dve drobné mince chudobnej vdovy znamenali oveľa viac ako dary boháčov? Ako to ukazuje na dôležitosť správnych pohnútok?

Biblické texty k tejto téme:

Mt 23,1–39; Mk 12,41–44; Lk 20,45–47; Lk 21,1–4; Ž 111,9