58. kapitola - Lazárovo vzkriesenie

„Nepovedal som ti, že ak uveríš, uvidíš Božiu slávu?“
(Evanjelium podľa Jána 11,40)

Jeden z najbližších a najvernejších Ježišových učeníkov bol Lazár. Spolu so svojimi sestrami Máriou a Martou býval v Betánii, malom meste v blízkosti Jeruzalema. Ježiš udržiaval s celou jeho rodinou vrelé priateľstvo a často ich dom navštevoval. Nemal svoj domov, a tak bol rád, keď si mohol oddýchnuť v pokojnej domácnosti svojich priateľov. Nemusel s nimi hovoriť v podobenstvách ako s ľuďmi na verejnosti, ale otvorene a s dôverou.

Mária rada počúvala Ježišove slová. Raz bola jej sestra Marta natoľko zaneprázdnená prípravou pohostenia, že prišla k Ježišovi a posťažovala si: „Pane, nedbáš, že ma sestra nechá samu obsluhovať? Povedz jej, aby mi pomohla!“

Ježiš jej vľúdne odpovedal: „Marta, Marta, staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci, a potrebné je len jedno. Mária si vybrala dobrý podiel, ktorý sa jej neodníme.“

Ježiš Marte pripomenul, že by sa mala zamerať na to, čo je naozaj dôležité a čo má večnú hodnotu. Slová pravdy, ktoré sa vtedy Mária od Ježiša dozvedela, uchovávala vo svojej mysli po celý život.

Jedného dňa Lazár náhle ochorel. Marta aj Mária sa báli o bratov život, a tak odkázali Ježišovi: „Pane, ten, ktorého máš rád, je chorý.“ Vedeli, že Ježiš môže vyliečiť akúkoľvek chorobu, a spoliehali sa na to, že k nim čoskoro príde.

Učeníci boli prekvapení, ako Ježiš zareagoval, keď sa o Lazárovej chorobe dozvedel. Nezdal sa byť smutný ani ustarostený, iba povedal: „Táto choroba nie je na smrť, ale na Božiu slávu, aby ňou bol oslávený Boží Syn.“ A ďalšie dva dni potom zostal na mieste, kde sa zdržiaval. Učeníkov to ešte viac udivilo, pretože vedeli, aký vrelý vzťah mal Ježiš k Lazárovej rodine.

Obe sestry Ježiša netrpezlivo čakali, pretože sa Lazárovi veľmi priťažilo. Posol však neprišiel s Ježišom. Priniesol im len odkaz: „Tá choroba nie je smrteľná.“ Táto správa dodala utrápeným sestrám nádej. Keď však Lazár niekoľko hodín nato zomrel, prežívali trpké sklamanie.

Ubehli dva dni a zdalo sa, akoby Ježiš na Lazára zabudol. Učeníci sa znepokojili. Spomenuli si na väznenie Jána Krstiteľa a jeho usmrtenie aj na to, že Ježiš vtedy nijako nezasiahol. Podnikne niečo teraz? Vtom počuli: „Poďme znova do Judska!“

Podivili sa, prečo vlastne otáľal, keď mal v úmysle ísť späť do Betánie. Mali z cesty obavy. Namietali: „Rabbi, teraz ťa chceli Židia kameňovať, a zasa ta ideš?“

„Či nemá deň dvanásť hodín?“ odpovedal im. „Kto chodí vo dne, nepotkýna sa, pretože vidí svetlo tohto sveta. Ale ak niekto chodí v noci, potkýna sa, lebo v nej nieto svetla.“

Potom dodal: „Náš priateľ Lazár zaspal, no ja ho idem zobudiť.“

Učeníkov jeho slová potešili, a preto povedali:

„Pane, ak zaspal, ozdravie.“

Ježiš však nehovoril o obyčajnom spánku, ale o Lazárovej smrti. Povedal im teda otvorene:

„Lazár zomrel. Pre vás sa radujem, že som tam nebol, aby ste uverili. No poďme k nemu!“

Učeníkov jeho odpoveď šokovala. Uvažovali: „Skutočne nešiel Ježiš za svojím priateľom Lazárom preto, aby zomrel?“

Ježiš dopustil Lazárovu smrť. Chcel posilniť vieru učeníkov a celej Lazárovej rodiny. Keby Lazára z choroby uzdravil, neurobil by neskôr zázrak, ktorý je najpresvedčivejším dôkazom, že je Mesiáš, Syn Boží.

Keby bol Ježiš v Betánii, Lazár by nemohol zomrieť, lebo v prítomnosti Darcu života by nad ním smrť nemohla zvíťaziť. Umožnil teda, aby Lazár podľahol smrti. Pohľad na mŕtvu tvár milovaného brata bude pre vieru jeho sestier náročnou skúškou, ktorá ich však zároveň posilní. Ježiš prežíval všetko ich utrpenie.

Ľudia, ktorí v okamihoch najväčšej bolesti a smútku volajú Boha, spoznajú, že On im je najbližšie práve v týchto ťažkých chvíľach. Ich viera je povzbudená a môžu čeliť ďalším životným skúškam. Jedného dňa sa s vďačnosťou obzrú za týmto náročným obdobím svojho života.

Hneď ako prišiel Ježiš s učeníkmi do Betánie, poslal Lazárovým sestrám správu a čakal na nich v ústraní pri ceste. Podľa židovského zvyku boli v ich dome prítomné kvíliace najaté plačky. Okrem smútiacich priateľov prišli tiež príbuzní rodiny, medzi ktorými boli aj Ježišovi odporcovia. Do takéhoto prostredia Ježiš nechcel vstúpiť.

Posol odovzdal Marte správu tak ticho, že si to Mária ani nevšimla. Marta vyšla von a stretla sa s Ježišom. Na jeho tvári sa zračila rovnaká vľúdnosť a prívetivosť ako predtým. Vybavili sa jej slová, ktoré si s Máriou neustále opakovali: „Pane, keby si tu bol býval, nebol by mi brat zomrel.“ Potom dodala: „Ale aj teraz viem, že o čokoľvek by si prosil Boha, Boh ti to dá.“

Ježiš jej vieru povzbudil: „Tvoj brat vstane z mŕtvych!“

„Viem, že vstane pri vzkriesení v posledný deň,“ odpovedala Marta.

„Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, aj keď zomrie, bude žiť. Nik neumrie naveky, kto žije a verí vo mňa. Veríš tomu?“

Týmito slovami Ježiš pripomenul svoj druhý príchod, pri ktorom jeho praví nasledovníci, ktorí zomreli, vstanú k večnému životu a tí, ktorí sa jeho druhého príchodu dožijú za svojho života, budú k večnému životu premenení. Vzkriesenie Lazára je príkladom toho, čo sa pri Ježišovom druhom príchode stane. Svojimi slovami i zázrakom Lazárovho zmŕtvychvstania chcel Ježiš ukázať, že má oprávnenie a moc dávať večný život.

Marta odpovedala: „Áno, Pane, ja som uverila, že ty si Kristus, Boží Syn, ktorý mal prísť na svet.“ Potom sa vrátila domov a pošepkala svojej sestre: „Učiteľ je tu a volá ťa.“ Vedela, že kňazi a poprední muži židovského národa chcú Ježiša zajať a využili by k tomu akúkoľvek príležitosť. Nárek trúchliacich bol našťastie taký hlasný, že jej slová nikto z prítomných nezačul.

Sotva sa Mária dozvedela prekvapivú správu, vstala a ponáhľala sa za Ježišom. Ostatní sa domnievali, že ide plakať k hrobu, a vydali sa za ňou. Len čo Mária zbadala Ježiša, padla mu k nohám a nariekala: „Pane, keby si bol býval tu, nebol by mi brat zomrel.“

Keď Ježiš videl Máriin zármutok a tiež plač mnohých ich priateľov, ktorí prišli s ňou, bolo mu jej ľúto. Vedel, že niektorí prítomní zármutok len predstierajú a zakrátko budú usilovať o život jemu i Lazárovi. Spýtal sa: „Kde ste ho položili?“

„Pane, poď sa pozrieť,“ odpovedali sestry a zaviedli Ježiša ku skalnému hrobu, ktorého vchod bol uzavretý veľkým kameňom. Znovu začali plakať a pridávali sa k nim aj Lazárovi priatelia.

Tiež Ježiš sa rozplakal. Jeho slzy však vyjadrovali viac než len zármutok nad zosnulým Lazárom. Plakal nad dôsledkami, ktoré spôsobil hriech ľudí na začiatku – nad utrpením, starosťami a smrťou, ktoré sa stali súčasťou života ľudí po prestúpení Božieho zákona lásky. Ježiš túžil po tom, aby skončila bolesť, ktorú ľudia prežívajú.

Po chvíli prikázal: „Odvaľte kameň!“

Marta si myslela, že sa chce len pozrieť na mŕtve telo, a preto povedala: „Pane, už páchne, veď je už štyri dni mŕtvy!“

Toto vyhlásenie bolo veľmi dôležité, pretože Ježišovi nepriatelia vždy tvrdili, že Ježiš len mätie ľudí a v skutočnosti žiadne zázraky nerobí. Keď Ježiš vzkriesil Jairovu dcéru, namietali, že nezomrela, ale len spala. V tomto prípade však nikto nemohol pochybovať o Lazárovej smrti.

Ježiš sa začudoval: „Nepovedal som ti, že ak uveríš, uvidíš Božiu slávu?“

To, čo sa zdá z ľudského pohľadu nemožné, nie je pre všemocného Boha neuskutočniteľné. Ježiš mohol prikázať anjelom, ktorí mu boli vždy nablízku, aby odvalili kameň od vchodu – chcel však, aby sa na jeho diele podieľali aj ľudia. Niekoľko mužov teda kameň odvalilo a prítomní uvideli Lazárovo mŕtve telo. Všetci zmĺkli a s napätím očakávali, čo sa bude diať.

Ježiš pristúpil ku vchodu jaskyne, pozrel k nebu a modlil sa: „Otče, ďakujem ti, že si ma vypočul. Ja som vedel, že ma vždy vypočuješ, ale pre zástup, ktorý tu stojí, som to povedal, aby uverili, že si ma ty poslal.“

Nepriatelia chceli Ježiša zabiť pre tvrdenie, že je Boží Syn, čím jasne vyjadril, kto je a odkiaľ prišiel. Teraz im podá najpresvedčivejší dôkaz, že jeho slová sú pravdivé. Modlitbou ukázal, že nekoná nezávisle na Otcovi, ale vždy v spolupráci s ním. Svoje zázraky konal vierou a modlitbou.

Potom zvolal mocným hlasom: „Lazár, poď von!“

Z jeho ľudského tela vyžarovalo božstvo, tvár mu žiarila Božou slávou.

Všetci uprene hľadeli na vchod do jaskyne a očakávali jasný dôkaz Ježišovej moci. V prípade neúspechu by bola nádej jeho nasledovníkov navždy zmarená.

V hrobe sa niečo pohlo. Po chvíli stál Lazár pri vchode do jaskyne. Plátno, do ktorého bol zabalený, mu bránilo v pohybe a len ťažko mohol chodiť. Ľudia na neho hľadeli s bezmedzným úžasom. Ježiš ich vyzval:

„Rozviažte ho a nechajte ho odísť!“

Niekoľko prizerajúcich z neho rýchlo začalo dávať dole plátno. Lazár pred nimi stál v plnej sile a úplne zdravý. Hneď ako zazrel Ježiša, s vďačnosťou sa vrhol k jeho nohám.

So zatajeným dychom ľudia hľadeli na to, čo sa odohrávalo pred ich očami. Naplnila ich nesmierna radosť a začali volať na slávu Bohu. Mária a Marta brata vrúcne objali a jasali nadšením, že sa opäť stretli.

Ježiš medzitým nepozorovane odišiel. 

Na zamyslenie:

1. Prečo Ježiš veľmi rád navštevoval Lazárov dom?
2. Prečo boli učeníci znepokojení, keď sa Ježiš po vypočutí správy o ťažko chorom Lazárovi nevydal ihneď do Betánie?
3. Ktoré dôvody viedli Ježiša k tomu, že dopustil Lazárovu smrť?
4. Aké slová vyslovili Mária i Marta pri stretnutí s Ježišom?
5. Čo vyjadrovali Ježišove slzy pri Lazárovom hrobe?
6. Na čo Ježiš poukázal vo svojej modlitbe prednesenej pred vzkriesením Lazára?
7. Veríme, že Ježiš pri svojom druhom príchode vzkriesi k večnému životu mnohých z tých, ktorí spia v hrobe?

Biblické texty k tejto téme:

Jn 11,1–44; Lk 10,38–42; 2Pt 2,9; Mk 5,39