76. kapitola - Judáš

„Zhrešil som, lebo som zradil nevinnú krv.“ (Evanjelium podľa Matúša 27,4)

Judášov príbeh poukazuje na smutný koniec života, ktorý mohol byť oslavou Boha. Keby Judáš zomrel pred svojou poslednou cestou do Jeruzalema, všetci by na neho spomínali ako na oddaného učeníka a nikto by po celé stáročia jeho osobou neopovrhoval. Odhalenie Judášovej povahy je však varovaním pre každého, kto by chcel podvádzať a zradiť Ježiša alebo jeho nasledovníkov.

Od večere v Šimonovom dome mal Judáš možnosť svoj úmysel prehodnotiť. Nestalo sa tak. Ježiša zradil za tridsať strieborných, čo bola hodnota otroka na trhu.

Judáš vždy miloval peniaze, ale nikdy nezašiel tak ďaleko ako tentokrát. Tak dlho sa poddával chamtivosti, až v ňom udusila aj náklonnosť k Ježišovi. Prostredníctvom tejto slabosti ho satan postupom času ovládol.

Judáš sa k učeníkom pripojil až v čase, keď za Ježišom prichádzali početné zástupy. Bol svedkom Ježišových mocných činov – uzdravovania chorých, vyháňania démonov, kriesenia mŕtvych – a obdivoval Ježišovo učenie. Chcel sa stať lepším človekom a dúfal, že sa mu to v Ježišovej prítomnosti podarí.

Ježiš ho neodmietol a umožnil mu stať sa jedným z jeho dvanástich najbližších učeníkov. Rovnako ako ostatným dal aj jemu moc uzdravovať chorých a vyháňať démonov. Judáš sa však Ježišovi plne neodovzdal. Neprestal túžiť po moci a peniazoch. Jeho povaha sa nezačala podobať Ježišovej, neustále bol kritický k ostatným.

Aj napriek tomu mal na učeníkov značný vplyv. On sám si na sebe veľmi zakladal a myslel si, že svojím úsudkom a schopnosťami ostatných prevyšuje. Lichotil si, že by novovznikajúca cirkev mala veľké problémy, keby nevyužila jeho schopnosti s riadením financií. Ostatní učeníci boli radi, že je Judáš s nimi, lebo jeho pravú povahu nepoznali.

Ježiš dal Judášovi veľa príležitostí, aby spoznal slabé stránky svojej povahy, a to najmä chamtivosť. Peniaze, ktoré mu ako pokladníkovi prichádzali do rúk, pre neho totiž boli neustálym pokušením. Hneď ako čokoľvek pre Ježišovo dielo vykonal, vyplatil si za to odmenu. Sám si často a rád nahováral, že slúži druhým. V Božích očiach bol však zlodejom.

Judáš mal jasnú predstavu o tom, čo by mal Ježiš robiť. Chcel, aby sa zasadil o oslobodenie Jána Krstiteľa. Zažil sklamanie, keď sa tak nestalo a Ján bol zabitý. Túžil po tom, aby sa Ježiš pomstil, ten však odišiel s učeníkmi na vidiek. Zastával presvedčenie, že by Ježišovo dielo bolo úspešnejšie, ak by Ježiš učeníkom nebránil v uskutočňovaní ich plánov. Obrovskú príležitosť videl vo chvíli, keď židovskí vodcovia po Ježišovi požadovali znamenie z neba. Konečne ich mohol presvedčiť! Ale Ježiš na ich naliehanie nereagoval, a preto začal Judáš o Ježišovi a jeho diele pochybovať. Nechápal, keď Ježiš predpovedal svoje súženie a prenasledovanie učeníkov.

Proti Ježišovi

Judáš vždy presadzoval myšlienku ustanoviť Ježiša za kráľa v Jeruzaleme. Po zázraku s rozmnožením chleba a rýb vypracoval plán, ako sa zmocniť Ježiša a vyhlásiť ho za kráľa. Niet teda divu, že neskôr prežíval nesmierne sklamanie, keď Ježiš vyhlásenie za kráľa odmietol.

Kristovo učenie o chlebe života spôsobilo v Judášovom uvažovaní zásadný obrat. Uvedomil si, že tento Učiteľ neponúka svetské pocty a bohatstvo, ale duchovné hodnoty, že nevyhľadáva moc a slávu a jeho nasledovníci ich tiež nezískajú. Rozhodol sa, že už s Ježišom nebude tak úzko spolupracovať, aby sa od neho mohol kedykoľvek oddeliť.

Od tejto doby Judáš sial medzi učeníkmi pochybnosti a podnecoval spory. Poukazoval na texty Písma, ktoré vytrhával zo súvislostí, a tak sa zdalo, že sú v rozpore s Ježišovými výrokmi. So zdanlivým náboženským zápalom a predstieranou múdrosťou dával Ježišovým slovám iný význam, než aký Ježiš zamýšľal. Bol to zvyčajne Judáš, kto vyvolával spory o tom, ktorý učeník bude najdôležitejší.

Keď Ježiš vysvetľoval bohatému mládencovi, ako sa má stať jeho učeníkom, Judáš s týmto postojom nesúhlasil a považoval to za veľkú chybu. Žil v presvedčení, že Ježišovo dielo naopak potrebuje takých mladých a úspešných mužov, akým bol tento bohatý mladík. Judáš mal mnoho nápadov, ako by sa Ježišovo pôsobenie dalo vylepšiť, a začal si pripadať múdrejší ako Ježiš.

Posledná príležitosť

Keď sa Ježiš k učeníkom prihováral, Judáš vždy s niečím nesúhlasil. Jeho nespokojnosť začala ovplyvňovať aj druhých. Ježiš vedel, že v pozadí Judášovho konania je pôsobenie satana. Až do večere v Šimonovom dome Judáš otvorene svoje námietky nevyjadril. Až keď Mária pomazala Ježišove nohy, napomenul ju, a tým odhalil svoju lakomosť. Ježiš mu taktne vysvetlil dôvod Máriinho konania, čím sa dotkol jeho pýchy. Túžba po odplate strhla v Judášovi všetky zábrany a on dospel k nezvratnému rozhodnutiu, že Ježiša zradí.

Ani v tejto chvíli však nebolo Judášovo srdce úplne zatvrdnuté. Mal stále príležitosť k pokániu a zmene svojho rozhodnutia. Pri veľkonočnej večeri Ježiš umyl nohy všetkým učeníkom vrátane Judáša, ten ale ani pri tejto poslednej výzve k pokore a láske od svojho zámeru neupustil.

Nahováral si, že ak má byť Ježiš ukrižovaný, stane sa tak aj bez jeho pričinenia. Ak Ježiš nemá zomrieť, donúti ho svojím činom k záchrane.

Judáš nepredpokladal, že by sa Ježiš nechal zajať. Veď farizeji a učitelia zákona ho chceli už niekoľkokrát nechať ukameňovať, a vždy im unikol. Iste by nedopustil, aby ho teraz zajali. Svojou zradou mu chcel uštedriť poriadnu lekciu, aby mu nabudúce preukazoval väčšiu úctu.

Ak je Ježiš naozaj Mesiáš, ľudia ho vyhlásia za kráľa. A na Judáša potom budú pozerať ako na toho, kto ho konečne doviedol k tomu, aby zasadol na trón, čo mu zaistí významné postavenie v novom kráľovstve.

V Getsemanskej záhrade povedal Judáš vodcom davu, aby Ježiša zajali a pevne držali. Bol absolútne presvedčený, že im Ježiš unikne. Keby mu potom niečo vyčítali, namietol by: „Či som vám nepovedal, aby ste ho pevne držali?“

Udivene sa prizeral na to, ako ľahko sa Ježiš nechal zajať, spútať a odviesť. Išiel za nimi a sledoval ich, lebo si myslel, že ich Ježiš nejakým spôsobom prekvapí a prejaví svoju moc. Hodiny ubiehali, ale nič sa nestalo. Judáša sa zmocnila hrôza, veď vydal svojho Majstra na smrť!

Keď sa Ježišov výsluch chýlil ku koncu, Judáš nemohol uniesť výčitky svedomia. V súdnej sieni náhle vykríkol:

„Kajfáš, prepusť ho, je nevinný!“

Bol úplne zdrvený. Po bledej tvári mu stekali kropaje potu. Predral sa davom, pribehol k súdnej stolici a pred najvyššieho kňaza pohodil strieborné mince. Schmatol Kajfášovo rúcho a zúfalo zvolal:

„Zhrešil som, lebo som zradil nevinnú krv.“

Kajfáš mu vytrhol svoje rúcho z rúk. Nevedel, čo povedať. Vyšlo najavo, že kňazi Judáša podplatili. Nakoniec mu ľahostajne odpovedal:

„Čo nás do toho? To je tvoja vec!“

Kňazi Judáša len využili, pre jeho podlosť ním ale pohŕdali.

Judáš sa vrhol k Ježišovým nohám. Pred všetkými uznal, že je to Boží Syn a prosil ho, aby sa zachránil.

Ježiš vedel, že Judáš v skutočnosti svôj čin neľutuje, ale bojí sa potupy a zatratenia. Aj napriek tomu ho však neodsúdil. S ľútosťou naňho pozrel a povedal:

„Pre túto hodinu som prišiel na svet.“

Ľudia prizerajúci sa v dave sa divili nad tým, aký je Ježiš k svojmu zradcovi zhovievavý. Bolo im jasné, že takýto postoj nemôže mať obyčajný smrteľník.

Judáš videl, že jeho prosby sú márne. Vybehol zo siene a kričal:

„Je neskoro! Je neskoro!“

Nemohol zniesť pomyslenie na Ježišovu potupnú smrť. Išiel a v zúfalstve sa obesil.

O niekoľko hodín neskôr viedol zástup spútaného Ježiša od Piláta na miesto, kde mal byť ukrižovaný. Náhle všetci strnuli hrôzou. Uvideli ležať Judášovo telo pod uschnutým stromom. Povraz, na ktorom sa Judáš obesil, pod váhou tela nevydržal a pretrhol sa. K bezvládnemu telu sa zbehli psi. Prizerajúci ľudia začali tušiť, že tých, ktorí sa previnili preliatím Ježišovej krvi, stihne spravodlivá odplata.

Na zamyslenie:

1. Prečo sa Judáš nestal skutočným Ježišovým nasledovníkom ako ostatní učeníci?
2. Akú mal Judáš predstavu o tom, ako by mal Ježiš konať?
3. Aký motív stál v pozadí Judášových postojov a správania?
4. Prečo bol Judáš taký prekvapený, keď sa Ježiš nechal dobrovoľne zatknúť?

Biblické texty k tejto téme:

Mt 27,1–10; Jn 13,27; Jn 6,70; Mt 26,48