45. kapitola - V tieni kríža

„Na tej skale postavím svoju Cirkev.“
(Evanjelium podľa Matúša 16,18)

Pred príchodom na našu Zem Ježiš vedel o strastiplnej ceste, ktorou bude musieť pre záchranu sveta prejsť. Ešte skôr, ako opustil svoj trón v nebesiach a svoje božstvo prikryl ľudskou podobou, bol si vedomý urážok, výsmechu a trýznenia, s ktorými sa tu stretne. Jeho život na zemi naplnený prácou a obetavosťou mal mať jasný cieľ – predstaviť ľuďom Boha Stvoriteľa a znova vytvoriť vzťah dôvery medzi človekom a Bohom. Vedel, že svojím utrpením a preliatím krvi na kríži ponesie ťažobu všetkých hriechov obyvateľov tohto sveta. Povzbudzovalo ho vedomie, že jeho úsilie nebude márne a veľa ľudí zachráni pre večný život.

Ježišovi najbližší netušili, že sa jeho život na zemi chýli ku koncu a onedlho ho uvidia visieť na kríži. Netušili ani to, že sa čoskoro po svojom zmŕtvychvstaní vráti do neba a zanechá ich bez svojej viditeľnej prítomnosti. Pre vieru v Ježiša ich budú mnohí nenávidieť, ohovárať, ponižovať a väzniť. Ježiš ich musel na tieto ťažké chvíle pripraviť.

So svojimi učeníkmi prechádzal Galileou až k územiu v blízkosti mesta Cézarea Filipova, kde väčšina ľudí Boha nepoznala. Neustále sa snažil, aby učeníci pochopili, že dobrú správu o Božom kráľovstve majú prinášať aj neveriacim ľuďom.

Než s nimi začal hovoriť o nadchádzajúcich udalostiach, vytrvalo sa za nich modlil. Poskytol im príležitosť vyznať svoju vieru. Spýtal sa ich: „Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?“

Oni odpovedali: „Za jedného z prorokov.“ Vyjadrili tým, že izraelský národ Ježiša za Mesiáša neprijal. Zástupy pri Betsaide ho chceli vyhlásiť za kráľa, ale ani tam ľudia neverili, že je Mesiáš.

„A vy ma za koho pokladáte?“ spýtal sa ich.

Peter bez váhania odpovedal: „Ty si Kristus, Syn živého Boha.“ Niektorí učeníci o tom mnohokrát pochybovali, Peter však nie. K svojej viere nepotreboval vidieť korunovanie Ježiša za kráľa. Prehovoril i za ostatných učeníkov, aj keď ešte ani jeden z nich Ježišovo poslanie úplne nechápal. Boli stále zmätení odmietavým postojom kňazov, vodcov ľudu a rabínov. V tento deň si však pod vplyvom pôsobenia Ducha Svätého boli istí, že Ježiš je Syn Boží.

Ježiš mu odpovedal: „Blahoslavený si, Šimon, syn Jonáša, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je v nebesiach. A ja ti hovorím: Ty si Peter (čo znamená kameň) a na tej skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu.“

Skalou, na ktorej Ježiš buduje cirkev, nie je Peter, ale sám Ježiš. Ježišove slová a činy tvoria základ, na ktorom spočíva a rastie kresťanská cirkev. Vtedy to bola len malá skupina ľudí, proti ktorej bojovali sily temnoty. Nebolo však pochýb o tom, že sa k nim v priebehu dejín pridajú mnohí ďalší.

Petrove slová sa stali základným vyznaním každého človeka veriaceho v Ježiša. Ježiš je Mesiáš, Boží Syn. Preto povedal Ježiš Petrovi a tiež všetkým svojim nasledovníkom: „Dám ti kľúče od nebeského kráľovstva; čo zviažeš na zemi, bude zviazané aj v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané aj v nebi.“

Ježiš neustanovil Petra ako vodcu novo vznikajúcej cirkvi. Ak by to tak bolo, učeníci by sa neskôr nepreli o to, kto je medzi nimi najdôležitejší. Kresťanské spoločenstvo je budované na Ježišovi. Nemôže byť závislé na jednom človeku alebo ním byť dokonca ovládané. Žiadne postavenie akéhokoľvek cirkevného vedúceho neoprávňuje k autoritatívnemu určovaniu, čomu majú nasledovníci Ježiša veriť a čo majú robiť.

Blížiace sa utrpenie

Učeníci ešte stále dúfali, že sa Ježiš čoskoro stane izraelským kráľom. Nevedeli si predstaviť, že by ho vlastný národ zavrhol a odsúdil na smrť. Avšak Ježiš vedel, že nastal čas upozorniť ich na prichádzajúce udalosti: „Pôjdem do Jeruzalema, kde budem zatknutý kňazmi a vodcami ľudu, potom súdený a nakoniec zabitý, ale tretieho dňa vstanem z mŕtvych.“

Učeníci počúvali jeho slová so zdesením. Ježiš predsa potvrdil, že je Mesiáš, tak prečo teraz hovorí, že bude trpieť a zomrie?

Peter to nevydržal. Chytil Ježiša, ako keby ho chcel pred krutým údelom ochrániť, a zvolal: „Nech ti je Boh milostivý, Pane! To sa ti nesmie stať!“

Peter mal Ježiša rád, preto nedokázal mlčať. Jeho slová ale neboli namieste. Stáli proti Božiemu plánu na záchranu sveta a proti nesebeckej láske, ktorú Ježiš učil a žil. Ježiš v žiadnom prípade nechcel, aby mu učeníci bránili v ceste utrpenia. Povedal teda Petrovi jednu z najtvrdších výčitiek, ktorá kedy z jeho úst zaznela: „Choď za mňa, satan! Si mi na pohoršenie, lebo nemyslíš na Božie veci, ale na ľudské.“ Ježiš vedel, že sa satan postavil medzi neho a Petra. Snažil sa Ježiša zmalomyseľnieť a odvrátiť ho od jeho poslania, zatiaľ čo Petra chcel udržať v jeho túžbe po moci a sláve.

Ježiš odmietol satanove pokušenia. Petra upozornil na to, aby viac počúval to, čo hovorí, a neriadil sa svojím prianím. Ježišove slová boli určené satanovi, pre Petra však boli poriadnou lekciou. Až neskôr pochopil, že Ježiš musel prejsť ponížením a utrpením. Po niekoľkých rokoch napísal: „Milovaní, nebuďte prekvapení ohňom utrpenia, ktoré na vás prišlo, ako keby sa vám prihodilo niečo neobyčajné, ale radujte sa, keď máte účasť na Kristových utrpeniach, aby ste sa s plesaním radovali, aj keď sa zjaví jeho sláva.“

Ježiš dal svojim učeníkom príklad lásky k ľuďom a obetavosti. Povedal: „Lebo kto by chcel zachrániť svoj život, stratí ho, a kto by stratil svoj život pre mňa, nájde ho. Veď čo osoží človeku, ak získa hoci celý svet, ale utrpí škodu na duši?“

Ježiš poukázal učeníkom nielen na svoj život plný utrpenia a poníženia, ale aj na svoj návrat, na druhý príchod na túto zem, tentoraz však v sláve a moci: „Lebo Syn človeka príde v sláve svojho Otca so svojimi anjelmi a vtedy odmení každého podľa jeho skutkov.“

Učeníci Ježišove slová len ťažko chápali. Prisľúbená sláva sa im zdala príliš vzdialená. Uvedomovali si iba bezprostrednú realitu – život v chudobe, ponížení a utrpení. Sami seba sa pýtali: „Skutočne sa Ježiš nestane kráľom? Nechá sa zatknúť a odsúdiť na smrť? Opustí nás? Ako by mohlo jeho kráľovstvo, také silné, že ho nič nepremôže, vôbec niekedy existovať, ak by zomrel?“

Priali si, aby Ježiš radšej zostal v Cézarei Filipovej a jej okolí, kde bol pred židovskými vodcami v bezpečí, a nestalo sa nič z toho, o čom hovoril.

Ježiš sa však s učeníkmi vybral späť do Jeruzalema. Išiel tam s vedomím, že jeho priatelia onedlho stratia všetky ilúzie. Putovali šesť dlhých dní. Učeníci šli ticho, plní obáv. Stále však dúfali v nejakú nepredvídateľnú udalosť, ktorá by ich Pána zachránila pred smrťou.

Na zamyslenie:

1. Kto je skalou, na ktorej Ježiš vybuduje svoju cirkev?
2. Čo znamenajú slová „kľúče od nebeského kráľovstva“?
3. Prečo bolo pre učeníkov ťažké prijať, že by mal Ježiš zomrieť?

Biblické texty k tejto téme:

Mt 16,13–28; Mk 8,27–38; Lk 9,18–27; Ž 25,14; Dt 32,4; Ž 62,8; Iz 28,16; 1Pt 2,3–5; 1Kor 3,11; Mt 23,8–10; Ef 1,22–23; Jer 17,5; Jn 3,14–15; 1Pt 4,12–13